Jarošova šlamastika

„Tadiaľto, ctení páni,“ zahundral dozorca žalára, vytiahol z držiaka na stene horiacu fakľu a dal sa zostupovať po schodisku do podzemia radnice.

Stein ticho klial, lebo ho na schodoch rozbolelo koleno, kedysi zranené tureckým šípom. Barbarič si už čoskoro pritisol k nosu navoňanú vreckovku. Z podzemia stúpal prenikavý zápach a kapitán a notár čoskoro zistili príčinu.

Miestnosť, do ktorej zostúpili, slúžila ako mučiareň. Na škripci, dereši a rôznych kladách, hákoch či reťaziach rozoznali fľaky zaschnutej krvi. Najhorší smrad sa však šíril z niekoľkých kobiek za zamrežovanými klenutými portálmi.

Dozorca posvietil fakľou do jednej z ciel.

„Ty tam!“ vyštekol. „Máš návštevu!“

Z kúta sa neochotne zdvihla vyziabnutá postava a podišla k mreži. Mihotavé svetlo odhalilo úzku, smrteľne bledú tvár lemovanú dlhými čiernymi vlasmi.

„Dlho sme sa nevideli, seržant,“ oslovil väzňa Stein. „Vy ale vyzeráte!“

„Prišli sme vám pomôcť,“ prikročil bližšie aj Barbarič. „Vieme, prečo vás mestská hliadka zatkla, ale to je ich verzia príbehu. Teraz to potrebujeme počuť od vás. Skúste si spomenúť na niečo, čo vás na súde zachráni pred katovým mečom.“

Seržant Bohdan Jaroš sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať:

---

„Išiel som večer od puškára Albrechta. Nedávno sa vrátil z Norimbergu v Bavorsku. Stretli sme sa v hostinci pri kostole na večeri, zavolal ma k sebe domov, že mi musí nejakú novotu ukázať.“

Jaroš si odkašlal, „Nemáte vodu? Títo chrapúni mi nič nedali.“

„Dozorca, sem poď!” zakričal Stein. „Zaraz dones seržantovi vodu!“

Jaroš sa pomaly napil.

„Nenapínaj, nemáme veľa času!“ pobádal ho Barbarič.

„Albrecht ma zaviedol do dielne. Z lakovaného dreveného púzdra vybral mušketu. A nie ledajakú! Pekne zdobenú, na prvý pohľad práca na zákazku. Ale to zdobenie, to bola tá menej zaujímavá vec.“

Seržant sa odmlčal, znovu potreboval ovlažiť hrdlo.

„Albrechtova norimberská mušketa dokáže bez nabíjania vystreliť osem krát. Má taký valec s dierami na prach a gule, ktorý sa otáča.“

„A má tá mušketa niečo spoločné s tvojím zatknutím?“ prerušil ho netrpezlivo Stein.

„Nie.“

„Tak nezdržuj, a prejdi k veci.“

„Keď som išiel od Albrechta, bolo už blízko polnoci. Zrazu z bočnej uličky na Kostolnú ulicu vybehla nahá, skrvavená žena. Takmer ešte dievča, viac ako šestnásť či sedemnásť liet nemohla mať.“

„Pomóc! Pomôžte mi, milosťpane! zachrčala z posledných síl a zrútila sa mi k nohám. Za dievčaťom sa vyrútili dvaja muži. Jeden s krvavým tesákom v ruke, druhý s kušou. Asi nechceli narobiť hluk pri prenasledovaní. Zachránilo mi to ruku.“

Mimovoľne si poškrabal obviazané rameno.

„Kušník po mne bez varovania vystrelil, šípka ma našťastie len škrabla. Potom sa na mňa obaja vrhli. Strhla sa mela. Ani neviem ako, ležali obaja na zemi.“

„Ani nevie ako, cha!“ zahundral Stein. “Videl som ich v márnici. Ako keby ich nejaký šenkár do guláša naporcoval.“ Jaroš sa len trpko pousmial.

„Keď sa dievčina trochu spamätala,“ pokračoval po chvíli, „prosila ma, aby som jej sestru zachránil z pazúrov arcidiabla. Ťahala ma naspäť do bočnej uličky. Po chvíľke sme došli k otvorenej bočnej bránke. Pýtal som sa jej, čo je dnu. Stále dookola mlela, že musím zachrániť jej sestru, a že je tam diabol. Nič rozumnejšie som z nej nedostal.“

„Bránka viedla na malý prázdny dvor osvetlený niekoľkými fakľami. Dievčina ma nástojčivo ťahala cez dvor k malým dubovým dverciam. Vošli sme do domu. Začul som hlasy, a príšerný výkrik, ozývalo sa to odniekiaľ z pivnice. Dievčaťu som kázal čakať, a opatrne som našľapoval, aby som na seba neupozornil.“

„Schody do pivnice neboli osvetlené, pootvorené dvere na dolnom konci vrhali dostatok svetla. Keď som cez dvere zočil, čo sa tam dialo, neviem, čo do mňa vošlo.“

Jarošov pohľad sa rozostril.

„Keď som sa spamätal, dievčina, ktorá ma sem zatiahla, mi akurát zaväzovala ranu na stehne. Druhé dievča, mladšie, stále viselo priviazané na kríži. Aj si vytrpela ako Kristus. Už nedýchala. Dokatovaná bola, až hrôza.“

„A tých, čo si tam našiel, si pozabíjať musel?“ opýtal sa Stein.

„Musel!” prudko sa zahľadel seržant Steinovi do očí.

„Biskup Trauttmansdorff, farár Lange, lekárnik Trochta, konšel Janský, šafár Burger, hajtman Innitzer,“ vyratúval kapitán. „Všetci vykuchaní, ako prasce na bitúnku.”

Jaroš Steinov pohľad vydržal.

„Musel!“ zopakoval. „Skurvenci. Diabli. Keby ste videli to dievča…,“ hlas sa mu náhle zlomil, musel sa napiť.

„Keď som vyšiel von, obstúpil ma poltucet knechtov. Všetci mi bambitky pod nos strkali, kričali. Odzadu ma niekto ovalil, musel byť schovaný za bránkou, prašivec. Prebral som sa až tu.“

Znovu si poškrabal obväz. „Dievča ste už vyspovedali? Potvrdí vám moju verziu.“

Barbarič so Steinom na seba pozreli.

„Bohdan,“ prehovoril ťažkým hlasom Barbarič, „žiadne dievča nie je. Ani kríž. Ani dievčenské telo. Je len pivnica vymaľovaná krvou, rozbitý stôl, rozhádzané karty a čaše na víno. Služobníctvo tvrdí, že páni sa často pri kartách a pijatike stretávali.“

„Tak ich treba lepšie vyspovedať!“ zreval Jaroš. „Kapitán, nájdite to dievča! Potvrdí moje slová.“

Na chvíľu sa odmlčal. Stein ani Barbarič ho už nesúrili. Prižmúril oči, spomínal.

„Trochu nižšia ako ja. Plavé vlasy po plecia. Materské znamienko na ľavom prsníku. Nevyzerala ako sedliačka, skôr ako z bohatej rodiny. Dobitá, dorezaná, popálená. Tie zranenia sa jej ešte za tých pár dní nemohli zahojiť.“

Pozrel priamo na kapitána a notára: „Nájdite ju, inak ma čaká rovnaký osud, ako tú chuderu na kríži.“