Do podsvetia a späť

Bola to noc ako každá iná. Mladá žena ležala v posteli a snívala o lepšom živote. Živote bez strachu a biedy. Živote plnom lásky a radosti. Živote, ktorý nikdy nemala.

Zrazu ju prebudil hrozný hluk. Počula štekot psov, dupot kopýt, klepanie na bránu. Jedným slovom strašný rámus. Zo zvedavosti vstala z postele. Vykukla spoza závesu z okna. Od údivu vydýchla.

“Čo to je?” zamrmlala.

Pod bránou stál veľký zástup s fakľami. Vo vetre viali kráľovské štandardy.

“To je princ!” spoznala ho.

Rýchlo si cez seba prehodila plachtu a utekala otvoriť dvere. Dovnútra sa vrhol mladý muž zahalený v plášti.

“Princ!” vydýchla mladica.

Za princom vstúpil jeho osobný strážca.

“Držte hubu!” zavrčal na ňu. “Princ je tu anonymne!”

Mladá žena sa zarazila.

“Prepáčte,” ospravedlnila sa. “Čo vás priviedlo do domu božieho?”

Princ si zložil kapucňu a pozrel sa na ňu smutnými očami.

“Hľadám kňaza,” povedal ticho. “Potrebujem duchovnú posilu. Moja milovaná princezná, ktorú som mal onedlho pojať za ženu, zomrela.”

Mladá žena zacítila súcit.

“To je mi ľúto,” povedala úprimne. “Ale tu kňaz práve nie je.”

Princ a jeho spoločnosť sa podivili.

“Kde je?” spýtal sa princ.

“Odišiel,” odpovedala žena.

“Kam?” trval na svojom princ.

“To neviem,” pokrčila ramenami žena.

“A čo tu robíte vy?” spýtal sa princ podozrievavo.

“Som kostolnica,” vysvetlila žena. “Starám sa kňazovi o domácnosť.”

Tu zo schodov zostúpilo asi päťročné dievčatko a potiahlo ženu za plášť. Žena to nečakala, dievčatko z nej strhlo plášť a žena stála pred princom a jeho kumpánmi v Evinom rúchu.

“Mami, už sa otec vrátil od bubáka?” spýtalo sa dievčatko.

“Ešte nie, vráť sa do postieľky, miláčik,” vyzvala žena dieťa.

Princ a jeho spoločnosť na ňu vyguľovali oči.

“Kto je to?” spýtal sa princ šokovane.

“To je moja dcéra,” priznala žena červenajúc sa.

“A kto je jej otec?” pýtal sa princ ďalej.

“To je kňaz,” odpovedala žena ticho. “Kňaz tu nie je,” povedala.

“Nie je?” prekvapene sa spýtal princ.

“Nie,” zopakovala. “Odišiel.”

“Kam?” spýtal sa jeho strážca.

Pozrela sa na nich s rozpakmi.

“Do miestnej taverny,” povedala potichu.

“To je vtip?” spýtal sa strážca.

“Bohužiaľ nie,” povedala. “Kňaz má problém s alkoholom.”

Princ a jeho strážca sa na seba pozreli s nevôľou. Nemali čas zdržiavať sa v tejto zapadnutej dedine. Museli sa vrátiť do paláca a pripraviť sa na pohreb princeznej.

“Kedy sa vráti?” spýtal sa princ.

“Neviem,” povedala ona. “Možno o hodinu, možno o dve. Záleží na tom, ako je opitý.”

“To je neprijateľné,” povedal strážca. “Musíme ísť za ním.”

“Ako?” spýtala sa ona. “Nemôžete ísť do taverny v týchto šatách. Všetci by vás spoznali.”

“Máte pravdu,” povedal princ. “Potrebujeme si zmeniť oblečenie.”

Pozrel sa po izbe a uvidel veľkú skriňu v rohu. “Čo je tam?” spýtal sa.

“To sú kňazove veci,” povedala ona.

“Perfektné,” povedal princ. “Pôjdeme si požičať niečo z nich.”

“Čože?” vyhŕkla ona. “To nemôžete urobiť. To je svätokrádež.”

“Nebojte sa,” povedal princ. “Vrátime to naspäť. A zaplatíme mu za to.”

“Nemyslím si, že by to chcel,” povedala ona.

“Je mi to jedno,” povedal princ. “Teraz nemáme na výber.”

Otvoril skrinu a začal vyberať oblečenie. Našiel si čierny plášť a bielu košeľu. Strážca si vzal nohavice hnedej farby a vestu.

“Poďte sem,” povedal jej princj. “Pomôžte nám sa prezliecť.”

Ona zavrtela hlavou. “To nemôžem urobiť,” povedala.

“Prosím,” povedal princ. “Je to otázka života a smrti.”

Ona zaváhala. Princ mal smutné oči a peknú tvár. Cítila k nemu ľútosť a zvedavosť.

“Dobre,” povedala nakoniec. “Ale rýchlo.”

Pomohla im sa prezliecť a schovať ich kráľovské šaty pod posteľou.

“Takto je to lepšie,” povedal princ a pozrel sa na seba v zrkadle. “Teraz vyzerám ako obyčajný kňaz.”

“A ja ako jeho pomocník,” povedal strážca.

“A ja?” spýtala sa ona.

“Vy zostanete tu,” povedal princ. “A nikomu nič nepoviete.”

“Ale…” začala ona.

“Bez ale,” prerušil ju princ. “Je to pre vaše dobro.”

Vzal ju za ruku a stisol ju. “Ďakujem vám za vašu pomoc,” povedal.

Potom odišli z izby a zamkli ju za sebou.

Vošli do taverny.

“Čo to, preboha, robí ten kňaz?” spýtal sa zúfalo princ.

Strážca, ktorý sa prezentoval ako kňazov pomocník, sa odvrátil a pozrel sa na neho smerom ku dverám. “To je neprijateľné správanie pre muža v jeho postavení,” povedal vážne. “Musíme ho zastaviť.”

Princ sa zoširoka usmial, ale jeho úsmev bol všetko len nie radostný. “Som celkom dobre zoznámený s niektorými z jeho činov,” povedal, “a musíme byť opatrní, aby sme nezistili príliš veľa.”

Strážca súhlasil a pomaly prešli k stolu, za ktorým sa kňaz handrkoval s niekoľkými mužmi. Keď sa strážca priblížil, zbadal niekoho, koho už poznal. “Ty!” vykríkol a chytil ho za rukáv. “Ty si miestny lapka, čo tu robíš?”

Lapka sa zasmial a zodvihol pohár k ústam. “Nemusíte sa o mňa starať,” odpovedal drzo. “Môžem si sám zabezpečiť svoju záchranu.”

Strážca ho uchopil pevne za ruky. “Myslím, že zajtra budeš visieť za to, čo si spáchal,” povedal.

Lapka sa usmial. “A čo som spáchal?” opýtal sa. “Jediný zločin, ktorý som spáchal, je ten, že poznám vašu ženu.”

Princ zaujal miesto pri stole, kde predtým sedel lapka, ktorého práve zatýkali. Z jeho očí čítal strach a neistotu. Sám je na tom však ešte horšie. Jeho milovaná princezná, s ktorou mal onedlho vyjsť pred oltár, zosnula. “Prosím vás, otče,” začne princ, “viem, že ste kňaz. Máte niečo, čím by ste mi mohli pomôcť?”

Kňaz vážne pozrie na princa a potom sa zhlboka nadýchne. “Môj syn, viem, že prechádzaš ťažkým obdobím. No podsvetie nie je miesto, kam by sa mohli živí vracať. To je výsadou len mŕtvych.”

“Prosím, ja už neviem, čo mám robiť,” odpovie princ. “Bez nej nemám dôvod žiť. Venujem sa svojmu kráľovstvu, snažím sa byť spravodlivým a múdrym vládcom, ale to všetko stratilo pre mňa zmysel. Neviem si predstaviť nikoho, kto by mi mohol pomôcť viac ako vy. Neexistuje žiadna iná nádej.”

Kňaz cíti, ako ho zúfalé prosby princa dojímajú. Vie, že nevie splniť jeho želanie, ale nemá srdce mu to povedať. “Môj syn, vieš, že by som ti chcel pomôcť, ale takáto moc mi bola odňatá už dávno. Neviem, čo by som ti iné povedal. Všetci trpíme a strácame, ale takýto zázrak nie je v moci ani mňa, ani kohokoľvek iného.”

Princ chvíľu mlčí, zrak upretý do stolu. Potom vstane a podáva kňazovi ruku. “Ďakujem vám, otče. Viete, máte pravdu. Môžete mať moju prísahu, že budem naďalej plniť svoje povinnosti voči tomuto kráľovstvu a jeho ľudu. Už nemusím mať smútok preto, že nemám svoju princeznú po mojom boku. Vás si však budem pamätať a budem si vážiť vaše slová. Ešte raz, ďakujem vám.”

“Čože hovoríš?” zvolal princ, keď sa ozval hlas slepého starca. “Vrátil si sa z podsvetia?”

“Áno, vaša Výsosť,” odpovedal starý muž s rozochveným hlasom. “Už som tam bol niekoľkokrát a dokázal som sa vrátiť.”

“To je neuveriteľné,” zamyslel sa princ. “Môžeš mi ukázať cestu do podsvetia?”

“Nie, nie!” prehovoril kňaz prísne. “Takú moc nemá nikto. Kto sa raz dostal do podsvetia, už sa nikdy nevráti.”

“Ja ti poviem, kde je cesta,” povedal starý muž. “Ak mi dáte nápoj, ktorý som si objednal, prezradím vám cestu.”

“Starý podvodník,” povedal strážca princa. “Chce len získať nápoj zadarmo.”

Princ však nebol taký skeptický ako jeho strážca. Kúpil starcovi nápoj a pomohol mu napiť sa. No neskôr si uvedomil, že to bola chyba. “Čo sa stalo?” spýtal sa, keď sa starý muž zrútil na zem.

“Pálenka,” odpovedal kňaz s pobavením. “Tento starý chlap nebol schopný piť taký silný nápoj.”

Princ sa zasmial, ale hneď sa potom zamyslel. Bol sklamaný, že sa nedozvie cestu do podsvetia a nemôže priviesť svoju milovanú späť.

“Počkaj, mám pocit, že som ten symbol už videl,” povedal lapka a ukázal na tetovanie na starcovom zápästí. “Možno by sme mohli skúsiť tam ísť. Tam by mohla byť brána do podsvetia.”

“Ja tomu neverím,” odvetil strážca princa. “Myslím si, že sa chceš len vyhnúť oprátke.”

“Nemám sa čoho báť,” namietal lapka. “A navyše, ak by som vás voviedol do brány, určite by som získal milosť. Takže by to bolo pre mňa oveľa výhodnejšie, aby som vás tam doviedol.”

Princ, ktorý túžil po opätovnom stretnutí so svojou láskou, sa rozhodol dať lapkovi šancu. “Dobre, poďme tam. Doveď nás k portálu do podsvetia.”

“Som s tebou, môj princ,” povie strážca odhodlane. “Nikdy ťa nenechám samého v boji.”

Lapka sa pousmeje a zahryzne si do nechtov. “Vedel som, že nezostaneš sám, milý princ. Ale nemalo by nás byť viac? Nepotrebujeme podporu?”

Princ sa zasmeje. “Ty si myslíš, že to nezvládneme? Ver mi, lapka, nejaký portál do podsvetia nás nezlomí.”

Lapka na to však len pokrúti hlavou. “Nie, nie, princ. To nie je len o tomto. Musíme mať viac ľudí, aby sme sa postavili tomu, čo tam nájdeme. Lenže mám kontakty a môžem nám zohnať pomoc.”

Princ a strážca sa na seba pozrú a so súhlasom prikyvujú. “Dobre, lapka,” povie princ. “Urob to, čo treba, a vráť sa k nám.”

Lapka sa usmeje a zmizne v tmavom kúte taverny.

“Čujem, že chcete ísť do podsvetia,” povedal elfí hudobník a začal hrať na harfu veselú melódiu. “Nie je to práve miesto pre zábavu a veselie, ale ak sa vám chce riskovať životy, ja vám rád pomôžem správne naladiť náladu.”

“Ty si okradol princa o mincu!” skríkol strážca na lapku, keď si všimol, že na princovom páse chýba minca.

“Ja? Nikdy by som si nedovolil také niečo!” zareagoval lapka s úsmevom.

“Ukáž svoje ruky,” povedal princ a pozrel sa na lapku.

Lapka sa zdráhal, ale na konci sa predsa len rozhodol preukázať svoju nevinu. Vysypal všetok obsah z vrecka na stôl a snažil sa presvedčiť ostatných, že nikdy neokradol ani muchu.

Elfí hudobník sa medzitým pridal k výprave a povedal: “Ja vám pomôžem, ak mi dovolíte zaspievať o vašom hrdinstve. A áno, namiesto jednej mince, ktorú tento zlodej stratil, požiadam o oveľa viac, keď dokážeme, že sa náš cieľ podarilo dosiahnuť.”

“Ukážeme ti, čo dokážeme!” povedal princ a všetci sa zasmiali. S nádejou v srdciach sa vydali na nebezpečnú cestu do podsvetia, pripravení čeliť všetkým výzvam, ktoré pred nimi vyvstanú.

Zastali pred temným lesom.

“Chlapče, nepodceňuj silu magického lesa,” varoval strážca princa. “Tam žijú bytosti, ktoré by si ani v najhorších nočných morách nechcel stretnúť.”

Lapka sa na strážcu usmial. “Máš pravdu, ale ja poznám cestu cez temný les. A navyše, poznám aj jedného mocného mága, ktorý nám môže pomôcť.”

Strážca bol skeptický. “Ako si môžeš byť taký istý, že nás tam nezničia?”

Lapka sa usmial. “Mág nás ochráni. A navyše, nezabudni, že sme s elfom, ktorý nás bude strážiť a ochraňovať svojou hudbou.”

Princovi sa nápad s mágom zapáčil a s nadšením sa pripravovali na cestu cez temný les. Bola to riskantná výprava, ale keďže nemali na výber, museli sa vydať na cestu a dúfať, že všetko dobre dopadne.

“Vytiahnite píšťalky a harfy, priatelia! Bude sa konať koncert!” zvolá lapka veselo.

“Vy ste naozaj dôverčivý, ak si myslíte, že náš spev dokáže prekonať temnotu tohto lesa,” namietne strážca.

“Veď sme už aj tak ďaleko, nevzdávajme to teraz,” vyhovie mu princ a hneď zanôti pieseň.

“Som rád, že ste sa rozhodli pokračovať, ale nesmieme zabudnúť, že cieľom je nájsť mágov hrad v temnom lese. Skúsime to takto,” povie elf a začne hrať na harfu.

Princ sa pridá spevom a lapka zatiahne na píšťalku. Slniečko sa prederie cez stromy a les sa rozjasní. Pred nimi sa začne ukazovať cesta.

“Áno, takto sa to robí!” zvolá lapka.

Strážca sa pokúsi zapojiť do spevu, ale jeho falošný hlas okamžite spôsobí, že sa les opäť pohrnie do tmy.

“Prosím, netrápte nás tým zvukom,” poprosí princ strážcu.

“Ale… ale ja som sa snažil,” bráni sa strážca.

“Snažte sa radšej byť ticho a pomôžte nám nájsť cestu,” povzbudí ho princ.

Strážca si uvedomí, že má pravdu, a tak pokračujú ďalej tichým krokom, nasledujúc elfa, ktorý ich vedie k mágovmu hradu v temnom lese.

“Pán mág,” oslovil ho princ, “potrebujeme vašu pomoc v našej výprave do podsvetia. Aby sme tam prenikli, potrebujeme niekoho s vašimi schopnosťami.”

Mág sa pozrel na princa a zamyslene prikývol. “Je to nebezpečné dobrodružstvo, vaša výsosť. Ak sa tam dostaneme, môžem vám pomôcť, ale nemôžem vám zaručiť, že sa vrátite živí.”

“Viem, že je to riskantné, ale sme ochotní ísť až na kraj sveta, aby sme získali späť svoju lásku. A keď sa vrátime, stane sa z vás najmocnejší kúzelník všetkých čias,” odpovedal princ.

Mág sa pozrel na princa so záujmom a potom sa usmial. “Súhlasím, pôjdeme do podsvetia a ja vám pomôžem. Ale musíme sa veľmi dobre pripraviť a byť opatrní, aby sme prežili a dosiahli náš cieľ.”

Lapka zastavil pred vchodom do bane a ukázal na kameň pri vchode. “Pozrite sa na ten symbol. Je to symbol Háda - boha mrtvých. A ten starý muž z taverny mal rovnaký symbol na zápästí,” povedal lapka.

Všetci sa na symbol pozreli so zvedavosťou a udivením.

“Čo to znamená?” spýtal sa princ.

“Vstupujeme do podsvetia, kde vládne Hádes,” odpovedal lapka vážne.

Práve vtedy sa pred nimi objavil trpaslík. “Vitajte v podsvetí. Ak chcete nájsť cestu von, musíte mať pomoc od nášho princa,” povedal trpaslík.

“Ak nám pomôžeš, ukážeme ti cestu von,” sľúbila mu princezná.

“Rozhodne. Ale najprv musíte nášmu princovi darovať slobodu,” povedal trpaslík a ukázal na malého trpaslíka, ktorý mu robil spoločnosť.

Princ sa na trpaslíka pozrel a uvidel v jeho očiach prosbu o slobodu. Bez váhania vybral zbraň a zložil ju na zem. “Máš moje slovo,” povedal trpaslíkovi.

Trpaslík sa usmial a ukázal im cestu do podsvetia. Výprava vstúpila do temnej a strašidelnej krajiny. Videli, ako duše mŕtvych putujú k rieke Styx, kde ich čakal hrozný člnár Charón. Trpaslík mu zaplatil mincami, ktoré vydoloval v bani, a nechali sa preveziť na druhú stranu.

Tam prechádzali polia smútku a bolesti, kde videli utrpenie mŕtvych. Počuli ich náreky a prosby o zľutovanie. Niektorí boli mučení za svoje hriechy, iní boli odsúdení na nekonečnú prácu alebo tresty. Výprava sa dostala do palácov Háda a Persefony – bohov podsvetia. Tam sa museli postaviť ich strážcom - trojhlavému psovi Kerberovi a hadovitému monštru Eurynomovi.

Mág použil mágiu na ochranu pred jedovatými slinami Kerbera a Eurynoma. Vytvoril si okolo seba a svojich spoločníkov ochranný štít, ktorý odrazil všetky útoky.

“Ja sa nevrátim späť bez teba,” vyhlásil princ, keď zbadal svoju milovanú princeznú medzi dušami v podsvetí. “Ja viem,” odpovedala mu s hrdinskou odvahou princezná. “Ale nemôžeme tu ostať naveky.”

Práve v tom okamihu vtrhol do paláca Háda starý muž z taverny. “Prosím ťa, Hádes,” povedal s plačom v hlase, “nechaj ju vrátiť sa späť do sveta živých. Ja sa obetujem a ostanem tu na jej mieste.”

Hádes sa zastavil na okamih a zamyslel sa. Potom sa obrátil k našej družine a povedal: “Jedna duša za druhú. To je moja podmienka.”

Bez váhania každý člen výpravy ponúkol svoj život za život princeznej. Bolo to nebezpečné a riskantné, ale skutočná láska dokáže prekonať aj smrť.

Hádes bol pohnutý toľkou láskou a obetavosťou, že sa rozhodol prepustiť všetkých bez toho, aby si niekoho z nich nechal v podsvetí.

Všetci sa vrátili späť do sveta živých a žili šťastne až do konca svojich dní.