Živí mŕtvi a mrtvi živí

_The monsters that rose from the dead, they are nothing compared to the ones we carry in our hearts.

• Admirál Xu Zhical, zbierka vypovedí “World War Z”, autor Max Brooks_

Živé mŕtvoly, nepokojní mŕtvi. Tieto pojmy pozná asi každý z nás. Zahnívajúce telo ktoré sa s animálnym mrmlaním pomaly a kolísavo pohybuje k živým aby sa nasýtilo ich mäsom. Je menej inteligentné ako zviera, ale vďaka svojej odolnosti je vo vačšom počte zombie nákaza nezastaviteľná. V RPG či PC hrách vačšinou slúži ako nie veľmi zaujímavý materiál, na ktorom si môžu začínajúci hrdinovia brúsiť svoje zručnosti. V tomto článku skúsim ukázať ako môže byť zombie téma nosným momentom hry. Úzko sa totiž dotýka oboch rovín života človeka, spoločenskej a osobnej.

Rovina spoločenská - survival horror. Predstavme si nasledovnú situáciu: Spoločnosť skončila bez varovania a v krátkom čase. Výroba, doprava, zákony prestali existovať. Získať potraviny je náročné, pretože aj keď konzervy v skladoch a obchodoch vydržia dlho,môžu byť nedostupné kvôli zástupom zombií co stoja v ceste a možno aj kvoli iným ľuďom ktorí prežili a rovnako potrebujú zásoby. Voda je ešte vačším problémom. Po rozpade spoločnosti dojde k ekologickým katastrofám a voda bude prevažne znečistená a to hlavne v mestách. So zánikom zákonov sa nejeden človek začne riadiť právom silnejšieho a bude si silou brať to, čo potrebuje. Ako sa s touto zmenou podmienok, krutosťou a všadeprítomným utrpením vyrovná ľudská psychika? Koľkí ľudia sa z toho uplne zbláznia? Ten rozsah utrpenia a bolesti miliónov, s tým sa málokto bez vnútornej zmeny vyrovná. V tomto je zombie téma podobná postapokalypse, mimozemskej invázii a ďalším témam, ktorých súčasťou je základné prežitie jednotlivca.

Rovina osobná - individuálny horror. Prečo sa zombií desíme? Popierajú základnú naučenú pravdu - sú mŕtve a predsa “žijú”. Na pohľad sú príšerné, niektorým chýbajú končatiny či oči. Iné za sebou ťahajú svoje vnútornosti v chuchvalcoch. Sú desivé aj tou neoblomnou cieľavedomosťou, zameraním sa na jeden jediný cieľ a to dostať sa k nám a trhať naše telo kým nezomrieme a nerozšírime aj my ich rady. Avšak asi najdesivejši nie je ich vzhľad či to že pre nás sú smrteľným nebezpečenstvom, ale práve skutočnosť, že voľakedy to boli takí istí ľudia ako my. Je jednoduchšie bojovať proti nejakému anonymnému mutantovi, mimozemšťanovi ako proti svojmu susedovi, rodičom či deťom. Práve tento osobný náboj odlišuje zombie tému od iných. Nesie v sebe tie najťažšie rohodnutia človeka aké sa dajú vymyslieť práve v kombinácii so survival hororom.

Pokúsim sa tento emocionálny náboj vykresliť pomocou obrazov:

Predstav si svet. Náš svet, taký ako keď teraz pozrieš von z okna. Vidíš ľudí ako idú za svojimi cieľmi, niektorí sa usmievajú, iní sú zamračení. Každý z nich má svoje problémy.

• “Prečo moje dieťa v škole neprospieva?”
• “Investoval som dobre do tej čínskej firmy keď máme Krízu?”
• “Podarí sa mi tú krásku z recepcie ukecať na rande?”

Prideme z práce domov, z vodovodu tečie horúca voda, máme elektrické svetlo a na plynovom sporáku si uvaríme čo chceme - veď v chladničke alebo vedľa v obchode je potravín dostatok. Naživo, cez internet alebo telefón sa spojíme so známymi či rodinou a vyrozprávame si naše bežné starosti alebo sa len potešíme ich spoločnosťou. A večer spokojne a pod teplou perinou zaspíme, možno v objatí milovaného človeka.

Nepotrebujeme riešit základné veci a hrozby.
Hlad.
Chlad.
Samotu.
Smrť.

Predstav si, že sa náš svet zrazu zmení. Z hodiny na hodinu, zo dňa na deň. Nevieš prečo, nevieš ako. Zrazu nič nie je ako predtým a ty zúfalo bojuješ o život. Hľadáš posledné zvyšky potravín kde to len ide, žiarlivo skrývaš svoju pitnú vodu a dávaš sa na útek pri každom podozrivom zvuku. Pozrieš sa cez narýchlo pribité laty z roztrieskaného nábytku von z okna a sú tam ONI. Neustále bijú pasťami do barikády a ten zvuk ťa spolu s ich hladným a vytrvalým vytím privádza k šialenstvu. V dome ti každým dňom ubúdaju zásoby a aj voda už začína pomaly zapáchat. Tam vonku sú ľudia ktorých si predtým stretol na ulici. Suseda z bytu nad tebou co vždy búchala keď si si dal hlasnejšie hudbu. Tá krásna recepčná, ktorú si chcel dostať do postele… a tvoj syn či manželka, ktorí slepými očami na teba pozerajú ale nespoznávajú ťa. Veľmi dobre vieš, čo sa stane ak sa dostanú dnu. Mnohokrát si už videl, ako tie kreatúry trhajú mäso z kostí ešte žijúceho človeka a pchajú si ho tam kde mali ústa. Na ich tvárach je mŕtvolne stuhnutý výraz indiferentnosti k agónii úbožiaka požieraného zaživa. Vieš, že skôr či neskôr takýto osud čaká aj teba, pretože ich je mnoho a s každou smrťou sa ich počet zväčšuje. A aj tá tvoja barikáda raz povolí. Vydáš sa von a skúsiš tam prežiť? Budeš hladať iných živých, aby mal kto stáť na stráži keď budeš spať nepokojným, vyčerpaným spánkom na pokraji síl? V skupine je sila, ale nepodrazí ťa niekto neznámy keď sa bude rozhodovať medzi svojím a tvojím prežitím? Alebo ťa zradí tvoj najlepší prateľ … a možno zradíš ty jeho!

Si v tejto šialenej karikatúre sveta ktorý bol predtým taký …normálny.

Čo spravíš? Ako sa zachováš keď tu nie je žiadna autorita ktorá by ťa obmedzovala? Čo bude pre teba priorita a akú hranicu už nebudeš ochotný prekročiť?
­

Kolkí z nás zostanú ľudmi a čo budeme schopní spravit pre svoje vlastné prežitie?
­

Máš pár nábojov, poruchovú policajnú pištoľ, posledný týždeň žiješ iba na konzerve slaných olív a z miesta kde si minulú noc spal ťa vyhnali nemŕtvi. Blíži sa noc a ty narazíš na niekoho s množstvom zásob a s bezpečným krytom. Ibaže ťa sleduje cez mieridlo automatickej pušky a o delení sa s tebou ani neuvažuje.
Zabiješ ho? Mozno predtým ako sa všetko zmenilo to bol tvoj známy alebo priateľ. Dokážeš sa potom ako ho zavraždíš a oberieš nazvať človekom? A čo povieš jeho žene a deťom ktorých nájdeš v jeho úkryte? Zabiješ aj ich?

Tvoja životná láska a jediný živý človek široko-ďaleko má na ruke ranu od pohryznutia. Vieš, že je iba otázkou času kedy sa zmení. Možeš dávať pozor, koľko len chces, ale možno sa iba raz na sekundu otočíš chrbtom a skočí na teba. Zahryzne sa zubami do tvojho krku a vyšklbne ti hrtan alebo ti svojou nemŕtvou silou odtrhne ruku od zvyšku tela. Budeš schopný jej namieriť medzi oči teraz, kým je ešte čas a stisnúť kohútik? A čo keď neskôr zistíš že ju nepohrýzla zombia? Namieriš potom pod ťarchou bolesti a viny ústie pištole proti sebe a skoncuješ so sebou?
­

Zaváhaš, keď sa po tebe bude načahovať tvoje vlastné mŕtve dieťa? Budeš mu schopný rozmlátiť hlavu železnou tyčou, aby konečne našlo pokoj v smrti? Alebo zavrieš oči a necháš ho, nech ťa posledný krát objíme?

Čo sa stane s ľuďmi, keď su zavretí v dome ktorý každú noc obliehajú hordy nemŕtvych túžiace po mäse? Možno majú dosť potravín, ale ako rýchlo príde ponorková nemoc? Ako sa zmení ich charakter a správanie? Možno sa predtým ako sa do domu dostali neznášali a predsa ich teraz okolnosti nútia spolupracovať. V niektorých sa objaví túžba ovládať ostatných, udržať si aspoň nejakú ilúziu kontroly nad okolím, iných neprestajné búchanie a škrabanie na steny mŕtvymi rukami privedie za hranicu šialenstva a niekto možno v sebe objaví skrytú silu a z bývaleho slabocha sa stane rozhodný a priamo uvažujúci človek.

Zombie téma nemusí byť o strieľaní a sekaní zombií. Zombie su katalyzátor a prostriedok k tomu aby sa ukázalo to, čo bolo doteraz skryté. V okamihu zmizne svet ako ho poznáme, prídeme o barličky na ktoré sme zvyknutí a boj o život sa stane každodennou nutnosťou. A čo viac, nastane omnoho ťažší boj o to či morálka a humanizmus sú len prázdne slová keď čelíme hroznej realite.

Civilizácia je škrupina.

Ked o ňu prídeme, čo z nás ostane?

Ako sa zmeníme?

Dokedy budeme luďmi a čo to vlastne znamena?

Zombie téma nie je o mŕtvych, ale o tých, čo ostali nažive.