Conan – Vlk za hranicou

Chvěje se Lev, a padá sou­mrak,

po­se­dají ho dé­moni.

Šar­la­tová kří­dla rozpíná Drak,

vě­trem čer­ným ne­sený.

Ry­tíři dlí už ve věč­ných snách,

zna­veni lítým bojem

a z hloubi Hor pro­kle­tých, ach,

Sa­tané vzlé­tají rojem.

Ho­dina Draka!

Mrt­volný chlad,

strach jeví se v kr­ha­vém oku.

Ho­dina Draka!

…a lid má hlad,

kdo vze­pře se kru­tému Draku.

R. E. Ho­ward – Ho­dina draka

(pre­klad Jan Kan­tůrek)

Toto je esej o bar­bar­stve. Preto je ne­vy­hnutne aj esejou o ci­vi­li­zá­cii. Budem ho­vo­riť o po­kri­ve­ných atri­b­útoch bar­bar­stva, ktoré sú ci­vi­li­zá­ciou bar­ba­rom pri­pi­so­vané – medzi aké pa­tria strach z mágie, tuposť či nahé osva­lo­vané torzá – ale aj o rov­nako po­mý­le­nom ide­ále vzne­še­ného di­vo­cha. Za­sa­dím toto pri­pi­so­va­nie do kon­textu šir­šieho vzťahu medzi bar­bar­stvom a ci­vi­li­zá­ciou, ktorý sa z hľadiska kri­tic­kej teó­rie dá chá­pať ako ne­zmie­riteľný politicko-​ekonomický kon­flikt, ale pohľadom fi­lo­zo­fie ako pevné a ne­roz­lu­čiteľné spo­je­nie medzi zro­zu­miteľným a tým Dru­hým. Najdôle­ži­tej­šia na tomto vzťahu je pre nás po­hyb­livá hra­nica medzi ci­vi­li­zá­ciou a bar­bar­stvom, keďže na hra­nici sa tento vzťah stáva vi­diteľným. Zá­ro­veň je táto esej aj esejou o Co­na­novi: o di­vo­chovi v služ­bách ci­vi­li­zá­cie, o vl­kovi v ovčom rúne – pro­ste o hra­nici. Budem med­zii­ným ar­gu­men­to­vať, že Conan je sym­bol, ktorý sa ne­u­stále vzďaľuje za hra­nicu a preto sa stáva ne­u­cho­piteľným (toto pút­nik Wild West na­zval „fe­no­mé­nom pa­pie­ro­vej lo­dičky“) a je nami, ci­vi­li­zo­va­nými ľuďmi, ne­u­stále skresľovaný. Zá­ro­veň je vďaka svo­jej ne­do­stup­nosti aj fan­tas­ticky prí­ťaž­livý.

Naj­čas­tej­šie vy­svet­le­nie obľúbe­nosti Co­nana li­te­rár­nymi kri­tikmi spo­číva na téze, že u či­tateľov ide o chlap­čen­ské po­blázne­nie a (dnes už nie úplne po­li­ticky ko­rektnú) túžbu po dob­ro­druž­stve. Väčšina fa­n­ú­ši­kov ce­lého sword and sor­cery žánru je ostatne prav­de­po­dobne muž­ského po­hla­via. Odtiaľ je už len krôčik ku skry­tému útoku nad­ho­de­ním, že aj tak ide o 13-​ročných chlap­cov, resp. mužov, ktorí men­tálne za­o­stali na tej úrovni, a kto­rým im­po­nuje Co­na­nova sila, sva­lo­vina či úspech u žien. Ta­kýto ma­né­ver patrí k dob­rému bon­tónu kri­tika a sig­na­li­zuje jeho do­spe­losť a so­fis­ti­ko­va­nosť. Ďal­šie, súvi­si­ace vy­svet­le­nie spo­číva na téze es­ka­pi­zmu. Ten je po­ňatý či už ako vý­sle­dok neja­kého psy­chic­kého pro­blému jed­not­liv­cov (na­prí­klad kom­plexu me­nej­cen­nosti), alebo ako ma­sová, spo­lo­čen­ská re­ak­cia na kom­plex­nosť a am­bi­va­lent­nosť súčas­ného sveta. Uza­tvo­riť celú otázku Co­na­no­vej prí­ťaž­li­vosť takto šma­hom ruky mi však príde po­do­zrivo ľahké. Co­nana okrem či­tateľov zbož­ňujú de­si­atky vedľaj­ších po­stáv, mi­luje ho aj sa­motný Ho­ward. A kým by sa mohlo zdať, že vlastne už nie je čo vy­svetľovať, ja tvr­dím, že tu sa ana­lýza iba za­čína. Preto táto esej.

Ako okno do Co­na­no­vho sveta (so skve­lým výhľadom na Co­nana sa­mot­ného) nám po­sl­úži po­viedka Za čier­nou rie­kou. Pôvodne bola vy­daná v ča­so­pise Weird Tales (1935, májovo-​júnové číslo) a v češ­tine sa do­čkala v pre­klade Jana Kan­tůrka niekoľkých vy­daní (napr. v zbor­ní­koch Conan Bar­bar, AFSF 1991; Conan I, AFSF 1994; Conan Do­by­va­tel, AFSF 1997; či Conan II, Au­rora 2008). České ci­tá­cie v na­sle­duj­úcom texte po­chá­d­zajú práve z týchto vy­daní. Pu­b­li­ko­va­nie čes­kého pre­kladu po­viedky žiaľ pre­sa­huje mož­nosti Drak­karu, aj keď po in­ter­nete ko­luje množ­stvo pi­rát­skych ver­zií tejto po­viedky či ce­lých zbor­ní­kov (v an­g­lič­tine je po­viedka le­gálne do­stupná na­prí­klad na Pro­jekte Gut­tenberg). Keďže je však po­viedka pre túto esej cen­t­rál­nym tex­tom, od­por­účam si niek­toré z vy­daní zohnať.

Z po­su­nu­tia jed­nej po­viedky do stredu môjho zá­ujmu tiež vy­plýva, že toto nie je „de­fi­ni­tívna“ esej. Mojím cieľom nie je pus­tiť sa do ma­sív­nej ge­ne­a­ló­gie Co­nana ako kul­t­úr­neho fe­no­ménu či celej tvorby Ho­warda. (Po­trebné je pri­tom, ako v úvode zbor­níka Conan Meets the Aca­demy vy­svetľuje Jonas Prida, roz­li­šo­vať medzi Ho­war­do­vým Co­na­nom – po­zostá­vaj­úcim len zo 17 po­vie­dok – a Co­na­nom ako ko­losál­nym kul­t­úr­nym pro­duk­tom. Táto esej je len malým po­ku­som o roz­ple­ta­nie tohto ob­rov­ského mätúceho klbka.) A ne­chcem ani vy­sle­do­vať spi­so­vateľské tech­niky či mo­tívy u Ho­warda v prie­behu jeho tvorby, či ho ako au­tora ne­bo­daj „po­cho­piť“. Pí­sa­nie nie je len sprí­to­m­ňo­va­ním pred­metu, ale zá­ro­veň aj sprí­to­m­ňo­va­ním pi­sateľa. Tento text teda nie je len o Co­na­novi, je aj o mne – a čí­ta­ním bude aj o vás.

Howard a zvyšky americkej divočiny

„Di­voš­ství je při­ro­ze­ným sta­vem lid­stva,“ řekl na­ko­nec za­chmu­řeně zá­le­sák, s očima stále upře­nýma do Co­na­novy tváře. „Ci­vi­li­zace je ne­při­ro­zená. Je to jen mo­men­tální shoda okol­ností a sou­hra náhod. Di­voš­ství a di­vo­chům však bude pa­t­řit ko­nečné ví­těz­ství.“

R. E. Ho­ward – Za čer­nou řekou

For all the works of cul­tu­red man

Must fare and fade and fall.

I am the Dark Bar­ba­rian

That towers over all

R. E. Ho­ward – Collec­ted Poems 452

Mi­chael Mo­or­cock usud­zuje, že Conan je v mno­hých aspek­toch sku­točne ame­ric­kým pro­duk­tom. Je je­din­com bez ko­re­ňov a môže byť, čím chce. Zá­ro­veň má „fron­tier men­ta­lity“, teda men­ta­litu hra­nice, pud pi­o­niera, ktorý po­ko­ruje akre di­vo­činy, kl­čuje lesy, bo­juje s do­mo­rod­cami, ko­lo­ni­zuje a sa­mozrejme ne­u­stále po­súva hra­nicu ci­vi­li­zá­cie. Tento motív je na­o­zaj hl­boko vpí­saný do ame­ric­kej kul­t­úr­nej pamäte, aj vďaka re­la­tívne ne­dáv­nemu ob­do­biu, v kto­rom sa do­bý­va­nie Di­vo­kého zá­padu odo­hrá­valo – na­prí­klad pro­ti­klad medzi usa­de­ním sa a ris­kant­ným ži­vo­tom člo­veka na hra­nici za­chy­táva folklo­rista J. Frank Dobie, ktorý mal na Ho­warda vý­znamný vplyv, ale sa­mozrejme aj ge­ne­rá­cie ďal­ších au­to­rov.

Ale Ho­ward mal ešte bez­pro­stred­nejší zdroj. Písal v čase, keď ešte žili pri­ami účast­níci kr­va­vých bojov medzi In­di­á­nmi a be­lo­chmi. Vy­rastal v Texase, ktorý je známy svo­jím „pi­o­nier­skym pudom“ a kde „ve všetko väčšie“ – a kde zá­ro­veň zažil ko­lo­toč rop­ných vzostu­pov a ban­kro­tov. Je zdo­ku­men­to­vané, že stretal súčas­ní­kov ne­chvalne zná­mych pištoľníkov, ná­čel­ní­kov a prieskum­ní­kov a cez ústne roz­prá­vačstvo boli pre neho sku­toční dob­ro­dru­ho­via veľmi prí­tomnou súčas­ťou ži­vota už od det­stva. Títo sa podľa jeho slov pre­mi­etli do po­stavy Co­nana: „nejaký me­cha­ni­zmus v mojom pod­ve­domí vzal do­mi­nantné črty rôznych zá­pas­ní­kov, pištoľníkov, pa­še­rá­kov, ná­sil­ní­kov z rop­ných polí, ha­zard­ných hrá­čov a po­cti­vých ro­bot­ní­kov, s kto­rými som pri­šiel do styku, a skom­bi­no­va­ním ich všet­kých vy­tvo­ril amal­gám, ktorý volám Conan Ki­me­ri­á­nec.“

Hra­ničné miesta, na­prí­klad vý­bušný Texas na za­či­atku 20. sto­ro­čia, sa môžu zdať veľmi ne­sta­bilné, per­ma­nentne na hra­nici eko­no­mic­kého úpadku a roz­padu vlády zá­kona. Zá­ro­veň ale môžu byť veľmi živé, ne­pred­ví­dateľné a plné mož­ností. Ľudia na hra­nici – pa­še­ráci, pištoľníci, či po­ctiví ro­bot­níci – sú su­roví a úprimní, jed­no­du­chí a ži­vo­ta­schopní, nútení spo­lie­hať sa na vlastný um a paže. Zá­ro­veň ich život na hra­nici tva­ruje. Vlastne už ne­ve­dia a nemôžu žiť inde. Len tu, kde život prýšti ne­o­ča­ká­va­nými zá­kru­tami, kde sa smrť javí krištáľovo jasná, kde si môžeš do­vo­liť ne­pridr­žia­vať sa kon­ven­cií a za­ží­vať sku­točnú slo­bodu, kde aj jed­not­li­vec urobí veľký roz­diel, len tu ešte, na hra­nici. A potom sa po­hnúť ďalej, lebo hra­nica ne­stojí.

Ho­ward túto svoju živú, ale sa­mozrejme aj ide­a­li­zo­vanú sk­ú­se­nosť pre­nie­sol do po­stavy Co­nana. Conan nevie pre­žiť v spo­loč­nosti, v kto­rej je miesto jed­not­livca prísne vy­med­zené zá­konmi či tra­dí­ci­ami. Ho­ward nám ho­vorí, že ci­vi­li­zo­vané spo­loč­nosti, aj keď po­sky­tujú jed­not­liv­com mier, bez­pe­čie a re­la­tívnu slo­bodu, sme­rujú k au­to­kra­cii a ri­gid­ným kas­to­vým sys­té­mom. Sme­rujú k po­ri­a­dku. To je pro­ti­klad toho, čo leží za hra­ni­cou. Conan je „ten Druhý“ na amorf­ných okra­joch ra­ci­o­nál­nej spo­loč­nosti, je na hra­nici – a po­hy­buje sa s ňou súčasne s tým, ako sa ci­vi­li­zo­vané im­pé­rium roz­ši­ruje sme­rom von.

Ho­war­dova koz­mo­ló­gia je, po­dobne ako aj Lo­vecraf­tova, pre ci­vi­li­zo­va­ného člo­veka nutne veľmi pe­si­mis­tická. U Lo­vecrafta do­mi­nuje idea, že náš, ľudský a zro­zu­miteľný svet je tvá­rou v tvár ne­po­cho­piteľným a ob­rov­ským koz­mic­kým silám len il­úziou, kreh­kou va­ječ­nou škru­pin­kou na vl­nách roz­b­úre­ného oce­ánu, ktorá môže ke­dykoľvek za­nik­núť. Vznik a pre­tr­vá­va­nie člo­veka je otáz­kou ná­hody: koz­mos je k naším túž­bam, po­ži­a­dav­kám či sa­mot­nej ko­lek­tív­nej exis­ten­cii ab­so­l­útne in­di­fe­rentný. Ho­ward sa na­proti tomu pri chá­paní osudu ľud­stva inšpi­ruje de­ji­nami. His­to­rické sk­ú­se­nosti ľud­stva, akou je na­prí­klad pád Rím­skej ríše, ho ne­chá­vajú for­mu­lo­vať tézu, že ci­vi­li­zá­cia ne­po­sky­tuje úto­čisko pred vply­vom di­voš­stva. Práve na­o­pak: ci­vi­li­zá­cia svo­jím fa­loš­ným po­ci­tom bez­pe­čia za­háša v ľuďoch schop­nosť spo­lie­hať sa na vlastné schop­nosti, či vi­dieť to, čo je sku­točne dôle­žité. Pre­by­ro­kra­ti­zo­va­nosť, dis­ci­plína vy­ma­zá­vaj­úca schop­nosť ne­zá­vis­lého úsudku, ku­mu­lá­cia vo­jen­ských a eko­no­mic­kých zdro­jov, ktoré vy­vo­lá­vajú ši­a­lené mo­cen­ské vízie v oso­bách na vr­chole hi­e­rar­chie, ale aj záhaľči­vosť a život v pre­py­chu, to všetko sú ne­vy­hnutné sla­biny ci­vi­li­zá­cie. Avšak spoza hra­nice raz do­ra­zia sily Tieňa – di­vosi s ich ša­ma­nmi, by­tosti vzpie­raj­úce sa po­cho­pe­niu – a vy­spelý svet, svet Svetla a Ro­zumu, skončí v pla­me­ňoch. Kniž­nice vy­ho­ria, pa­láce budú vy­pli­e­nené a ume­lecké diela zni­čené, zbytky ci­vi­li­zo­va­ného oby­vateľstva zot­ro­čené, chrámy po­hltí di­vo­čina. Tak bude na­sto­lený pôvodný, pri­rod­zený stav vecí. Ako český pre­klad mra­zi­vou for­mu­lá­ciou pred­po­vedá, di­voš­stvo do­si­ahne ko­nečné ví­ťaz­stvo.

V po­rov­naní s Lo­vecraf­to­vými pra­sta­rými hrôzami sú u Ho­warda tieto hro­zi­ace sily bez­pro­stredne ma­te­ri­álne. Ako Conan ho­vorí, „vo vesmíre nie je nič, čo by stu­dená oceľ ne­po­ra­zila“. Avšak u oboch au­to­rov náš osud ur­čujú sily za hra­ni­cou nášho po­zna­nia a kon­t­roly. V tom spo­číva pe­si­mis­tic­kosť spo­ločná obom ví­ziám: snaha ľud­stva o cen­t­ra­li­zá­ciu, tech­no­lo­gický po­krok či ovlád­nu­tie prí­rody je zby­točná. Bez ohľadu na to, akú veľkú moc ľud­stvo získa, nikdy ne­bude do­sta­točne veľká na to, aby raz bolo schopné ovlá­dať svoj vlastný osud. Sily, ktoré ur­čujú jeho even­tu­álne zni­če­nie, ležia za hra­ni­cou jeho kon­t­roly.

Toto je dobre vi­dieť na osude Pik­tov, rasy, ktorá Ho­warda fas­ci­no­vala ešte pred­tým, než sa zro­dila po­stava Co­nana. Šaman v po­viedke Muži tie­ňov opi­suje Pik­tov ako prvú ci­vi­li­zo­vanú ľudskú rasu, žij­úcu na os­t­ro­voch zá­padne od At­lan­tídy. Pri­niesli svetlo ci­vi­li­zá­cie na zá­padný kon­ti­nent, no, ako sa do­zve­dáme od Yag-​Koshu vo Veži slona, v prie­behu vekov upadli do di­voš­stva. V die­lach zná­mych his­to­ri­kov a an­tro­po­ló­gov konca 19. a za­či­atku 20. sto­ro­čia (ako na­prí­klad Tho­mas Hu­xley, Paul To­pi­nard, Wil­liam Ri­pley, G.F. Scott El­li­ott či Lewis Spence) sa ob­ja­vuje tzv. „stre­do­zemná“ rasa čier­no­vlasých Kauka­za­nov, ktorí v Eu­rópu pred dobou bron­zo­vou roz­ší­rili ne­o­li­tickú kul­t­úru až na sever na brit­ské os­t­rovy. Ho­ward túto rasu iden­ti­fi­kuje s Pik­tami a zá­ro­veň ich his­tó­riu predlžuje do (dnes fan­tas­ticky znej­úcej) prehis­tó­rie. Robí tak, ako po­pi­suje Je­ffrey Shanks v eseji Hy­bo­rian Age Ar­che­o­logy, pre­be­ra­ním v jeho dobe ešte le­gi­tím­nych ideí o ľud­skej his­tó­rii. Medzi ne na­prí­klad pa­tria dnes už ne­platné teó­rie ra­so­vej ty­po­ló­gie a mi­grá­cií, rých­lej kul­t­úr­nej evo­l­úcie a úpadku či ka­ta­k­ly­zmic­kej ge­o­ló­gie. Z te­o­zo­fie He­leny Bla­vat­skej a Wil­li­ama Scott-​Elliotta zas pre­berá me­ta­fy­zickú ideu po­stup­nosti vzostupu a úpadku rôznych ľud­ských rás – Pik­tov na vr­chole na­hra­dili Le­mu­ra­nia, tých At­la­n­ťa­nia a tých na­ko­niec naši Kelti. Ho­ward tak tvorí, ako sám ho­vorí, „pridr­žia­va­ním sa his­to­ric­kých „fak­tov“ a ducha dejín“, nie­len kon­zis­tentný svet pre svoje po­viedky. Píše aj uve­riteľnú prehis­tó­riu Zá­padu.

Koz­mo­lo­gické pro­jekty boli pre Ho­warda a Lo­vecrafta au­to­rov veľmi osobné. Ho­ward píše: „Po dobu ce­lého svojho ži­vota som žil na Ju­ho­zá­pade. Na­priek tomu väčšina mo­jich snov sa odo­hráva v stu­de­ných, ob­rích kra­joch ľado­vých pustín a ťa­ži­vých ne­bies, di­vých, ve­t­rom bi­čo­va­ných mo­čarísk a di­vo­činy zmi­e­ta­nou veľkými mor­skými ve­trami, v kra­joch obý­va­nými roz­stra­pa­te­nými di­vo­chmi s prie­zrač­nými, ur­put­nými očami. S výnim­kou je­di­ného sna nikdy nie som v týchto snoch o dáv­nych ča­soch ci­vi­li­zo­va­ným člo­ve­kom. Vždy som bar­ba­rom ode­ným do koží, stra­pa­tým di­vo­chom s jas­nými očami a oz­bro­je­ným su­ro­vou se­ke­rou alebo mečom, bo­juj­úcim s prí­rod­nými živlami a di­vými šel­mami. (…) Toto sa tiež od­ráža v mojom pí­saní, pre­tože keď na­čí­nam prí­beh o sta­rých ča­soch, vždy sa in­štink­tívne ocit­nem na strane bar­bara, proti silám or­ga­ni­zo­va­nej ci­vi­li­zá­cie.“

Ho­war­dove koz­mo­lo­gické idey sú živé dodnes. Ho­re­u­ve­dený citát sa na­prí­klad ob­ja­vuje v ne­dáv­nom videu ne­chvalne zná­mej osob­nosti kraj­nej pra­vice a blackme­ta­lo­vej scény Chris­ti­ana „Varga“ Vi­ker­nesa (Bur­zum), ktorý ho číta ako pred­po­veď konca zá­pad­nej ci­vi­li­zá­cie. Názor, že „ne­pri­rod­zená“ kom­plex­nosť mo­der­nej spo­loč­nosti, jej „li­be­rálna“ de­ka­den­cia, op­úšťa­nie „tra­dič­ných“ hodnôt, mieša­nie rás či do­mes­ti­ko­va­nie „sku­toč­ného člo­veka“ po­vedú k zá­niku zá­pad­nej spo­loč­nosti je jed­ným zo zá­klad­ných mýtov súčasnej ex­trém­nej pra­vice. (Roz­diel oproti Ho­war­dovi spo­číva v tom, že krajná pra­vica verí, že pri­ja­tím „správ­nych“ opa­t­rení spo­loč­nosť vie týmto ten­den­ciám za­brá­niť.) Pre nás je ale v tomto kon­texte ob­zvlášť vý­znamné pre­po­je­nie Ho­war­do­vých ideí na jeden súčasný prúd ši­ro­kej pra­vi­co­vej scény, krajne kon­zer­va­tívne hnu­tie sur­vi­va­lis­tov (v USA tiež zná­mych ako do­om­sday prep­pers). Ja­drom ich čoraz po­pu­lár­nej­šieho ži­vot­ného štýlu je prí­prava na bliž­šie ne­špe­ci­fi­ko­vanú ka­ta­strofu. Tré­nujú zruč­nosti pre­ži­tia v di­vo­čine, streľbu a boj na­blízko a pre­vá­dzku tech­no­ló­gií malej mierky (ge­ne­rá­to­rov, ma­lých čis­ti­čiek pit­nej vody a pod.) a bu­dujú dobre zá­so­bené a vy­zbro­jené kryty. Kým Ho­ward na­miesto rie­še­nia pon­úka len cy­ni­zmus, sur­vi­va­listi veria, že dobre pri­pra­vení jed­not­livci vedia za­bez­pe­čiť pre­ži­tie svo­jej ro­diny a tak po­lo­žiť zá­klad novej, „čis­tej­šej“ ci­vi­li­zá­cie. Možno práve Conan, ex­trémne schopná po­stava sn­ú­bi­aca hod­no­tovú čis­totu di­vo­cha s mo­der­nými zruč­nos­ťami, je tak jed­ným zo vzo­rov tohto hnu­tia.

Kritika kolonializmu a buržoáznej spoločnosti: Conan ako politická ekonómia

„Tahle ko­lo­ni­zace je v kaž­dém pří­padě ší­len­ství. Vý­chodně od Bos­so­ni­an­ského po­hra­ničí je spousta dobré půdy. Kdyby Aqui­lo­ňané zmen­šili ho­nitby někte­rých svých ba­ronů a na­sá­zeli obilí tam, kde se teď loví jen je­leni, ne­mu­seli by pře­kra­čo­vat hra­nice tady a brát Pik­tům zem, která jim ode­dávna patří.“

R. E. Ho­ward – Za čer­nou řekou

„Ktorý muž z Than­dary by mohol za­bud­núť Co­nana?“ rie­kol som. „V čase Co­na­jo­hary som bol síce len dieťa, ale pamätám si ho ako les­ného bežca a zá­le­sáka. Keď jeho posol do­ra­zil do Than­dary so sprá­vou, že Conan sa cho­pil trónu a žiada o našu pod­poru – ne­ži­a­dal však dob­rovoľníkov, ve­diac, že všetci naši muži sú po­trební na ochranu hra­nice – po­slali sme mu späť len jednu vetu: „Po­vedzte Co­na­novi, že na Co­na­jo­haru sme ne­za­budli.“ Neskôr barón At­ta­lius pre­kro­čil mo­či­are s cieľom nás roz­dr­viť, no v Malej Di­vo­čine sme mu pri­chys­tali pascu a roz­se­kali jeho voj­sko na kusy. Bo­so­ni­án­ske dlhé luky mu boli zby­točné; trýznili sme ich spoza stro­mov a krí­kov a, keď sa na­ko­niec do­stali na vz­di­a­le­nosť muža proti mu­žovi, vpadli sme na nich se­ke­rou a te­sá­kom a re­zali sme ich na kúsky. Zvy­šok sme za­hnali za hra­nicu a ne­mys­lím si, že sa niekto ešte od­váži na­pad­núť Than­daru.“

R. E. Ho­ward – Vlci za hra­ni­cou (Kon­cept A)

Častá kri­tika Ho­war­do­vých diel je, že spa­dajú do druhu li­te­rat­úry, ktorý plní funk­ciu púheho es­ka­pi­zmu. Odh­li­a­d­nuc od mož­ných po­li­tic­kých roz­me­rov es­ka­pi­zmu sa však Ho­ward dá čítať aj ako pro­test proti bur­žoáznej stre­do­sta­vov­skej spo­loč­nosti, pi­lieru Spo­je­ných štá­tov. Pri po­rov­naní Lo­vecraft síce udiera ne­mi­lo­srd­nej­šie, ale aj Ho­ward po­u­ka­zuje na ne­sta­bi­litu, ne­is­totu a bru­ta­litu ži­vota niž­ších vrs­tiev. A tí zlí sú prekva­pivo často z vyš­ších vrs­tiev, pri­čom hr­di­no­via často práve z mar­gi­na­li­zo­va­ných častí spo­loč­nosti.

Mi­chael Mo­or­cock bol jed­ným zo štu­den­tov Ho­war­do­vho diela, ktorí spo­zo­ro­vali, že v Ho­war­dovi – a v po­stave Co­nana – re­zo­nuje nedôvera k pe­ni­a­zom, ku kňa­zom a k po­li­ti­kom. Ho­ward po­tre­buje uká­zať súčasnú prí­ťaž­li­vosť a od­pu­di­vosť moci, či už svet­skej, ma­gic­kej alebo ná­bo­žen­skej. V po­viedke Za čier­nou rie­kou vy­stu­puje kupec Ti­be­rias, pred­sta­viteľ po­kroku (ktorý hneď na za­či­atku po­viedky „mimo ka­meru“ zo­miera hrôzostraš­nou smr­ťou), ale tiež rad­co­via jeho ve­li­čen­stva a ďal­šie po­stavy, pre ktoré udr­ža­nie a upev­ne­nie moci súvisí s roz­ši­ro­va­ním ci­vi­li­zo­va­ného úze­mia. Ta­káto vo­jen­ská a eko­no­mická po­li­tika utláča pôvod­ných oby­vateľov, oberá ich o ži­votný a spi­ri­tu­álny pries­tor a vy­vo­láva a vy­ostruje vo­jen­ský kon­flikt, kto­rého ná­sledky znášajú na­ko­niec okrem di­vo­chov aj re­la­tívne ne­vinní ko­lo­nisti – ženy, deti, či muži, ktorí ledva pre­ží­vajú v už tak tvr­dých pod­mi­en­kach. Súčas­ťou tejto dy­na­miky je aj to, že dr­ži­te­lia moci v cen­tre ne­majú pred­stavu o ži­vote na hra­nici a ži­voty sú pre nich len jed­no­du­ché počty, sú­me­riteľné s pe­ni­a­zmi. O tom na­prí­klad svedčí, že vláda ne­chcela po­sta­viť pev­nosť, ktorá by ne­vin­ných ochrá­nila. Mocní vidia len mapy a fi­g­úrky – a na ma­pách ci­vi­li­zo­vané (podro­bené), zro­zu­miteľné ob­lasti za­po­jené do eko­no­mic­kých a po­li­tic­kých sietí, ktoré za­bez­pe­čujú ich vlastné mo­cen­ské po­sta­ve­nie, potom ne­istú hra­nicu a na­ko­niec bielu plo­chu za hra­ni­cou. Veľmo­cen­ská lo­gika cen­t­ra­li­zá­cie je zo sa­mot­nej pod­staty ná­silná a nutne plodí utr­pe­nie. Vy­ža­duje tiež vo­jen­skú dis­ci­plínu a dril, ktorý je „au­ten­tic­kým“ ľuďom na hra­nici, ne­ska­ze­nými mest­skými pred­sta­vami o hi­e­rar­chii, mo­rálke a pre­py­chu, od­pu­divý.

Fa­n­ú­šik a ama­tér­sky li­te­rárny vedec Al Harron upo­zor­ňuje, že práve po­viedka Za čier­nou rie­kou je súčas­ťou veľkej ame­ric­kej tra­dí­cie li­te­rár­nej re­fle­xie na ko­lo­ni­álne ob­do­bie ame­ric­kých dejín. Svo­jím sym­bo­lic­kým roz­me­rom však pre­kra­čuje rámec utr­pe­nia ame­ric­kých osad­ní­kov či vzťa­hov ko­lo­nis­tov a In­di­á­nov. Dá sa tiež čítať vo svetle ex­pan­zie rím­skeho im­pé­ria do kelt­ských a ger­mán­skych lesov alebo do­bý­va­nia Me­xika Špa­niel­skom – ba do­konca he­ge­mo­nis­tic­kých in­ter­ven­cií USA vo Viet­name či La­tin­skej Ame­rike. Po­viedka zob­ra­zuje uni­ver­zálny roz­mer ko­lo­ni­zuj­úcej moci a stáva sa tak hl­bo­kým žried­lom spo­lo­čen­skej kri­tiky.

Akú rolu hrá v týchto veľkých roz­prá­va­ni­ach Conan? Po­dobne ako Sudca Hol­den v Mc­Carthyho Kr­va­vom po­lud­níku, Co­na­nova rola je voči ko­lo­ni­a­li­zmu a ním spôso­be­nými vraž­dami a ma­sa­krami am­bi­va­lentná. Zrá­dza Pik­tov (s kto­rými Ho­ward aj Conan ot­vo­rene sym­pa­ti­zujú; ostatne Conan s nimi zdieľa di­voš­skú identitu), aby za­chrá­nil vin­ných Aqui­lo­ňa­nov. Zá­ro­veň je ale Conan je sym­bo­lic­kým a ar­che­ty­pál­nym sved­kom, ktorý sle­dujúc ne­jasnú vlastnú agendu či­tateľovi pred­sta­vuje mo­cen­ské pro­cesy aj s ich his­to­ric­kou ne­vy­hnut­nos­ťou. Ne­snaží sa preto zvrá­tiť sa­motnú ko­lo­ni­zá­ciu. Chce za­chrá­niť aspoň niekoľko rodín ko­lo­nis­tov, teda tých, ktorí ne­nesú pri­amu vinu na súčasnej es­ka­lá­cii a len sa stá­vajú obe­ťou ná­sled­kov po­li­tic­kých a vo­jen­ských roz­hod­nutí mo­cen­ských elít. Je tu cítiť istý zmy­sel pre spra­vod­li­vosť, ale aj ďalší motív, ktorý sa v be­let­rii o ko­lo­ni­zá­cii často ob­ja­vuje. Tým je fas­ci­ná­cia vzne­še­ným di­voš­stvom a obdiv ku kul­t­úre, ktorá je kom­plex­nej­šia, než sú „vyššie miesta“ ochotné prispus­tiť, pri­čom je táto kul­t­úra po­maly li­kvi­do­vaná. Táto téma sa ob­ja­vuje u so­ci­a­listu Jacka Lon­dona, v Po­sled­nom Mo­hy­ká­novi J. F. Co­o­pera, vo wes­ter­noch z 50.–60. rokoch, či do­konca aj v ne­dáv­nej­šej SF/F li­te­rat­úre, ako napr. Že­lezná rada China Mi­é­villa.

Avšak ne­dajme sa zmi­asť – Ho­ward má veľmi ďa­leko od sen­ti­men­tál­neho ro­man­ti­zo­va­nia di­voš­stva. Ako v liste Lo­vecraf­tovi 2. no­vem­bra 1932 píše: „Nikdy som ne­po­ve­dal, že di­voš­stvo je na­d­ra­dené ci­vi­li­zá­cii. (…) Ci­vi­li­zá­cia, aj v roz­kla­daj­úcej sa po­dobe, je ne­od­škrie­piteľne lep­šia pre ľud­stvo ako celok. Nemám ži­a­dny idy­lický pohľad na bar­bar­stvo – je to, ako to naj­lep­šie viem po­súdiť, chm­úrny, kr­vavý, di­voký a ne­ra­dostný stav. Ne­súhla­sím so zob­ra­zo­va­ním bar­bara akejkoľvek rasy ako vzne­še­ného, bož­ského die­ťaťa prí­rody, ob­da­re­ného zvlášt­nou múd­ros­ťou a ho­vo­ri­a­ceho od­me­ra­nými a zvuč­nými frá­zami.“ Ako v zná­mej eseji The Dark Bar­ba­rian upo­zor­ňuje Don Herron, nie je ná­hoda, že rieka sa v po­viedke volá čier­nou.

Podivuhodný prípad farby piktskej a kimeriánskej pokožky

Pik­tové byli ve sku­teč­nosti bílou rasou jako Hy­bo­řané, i když tmavší pleti, ale vět­šina hra­ni­čářů jim to od­mí­tala při­znat.

R. E. Ho­ward – Za čer­nou řekou

(Ki­me­ri­ánci) boli do­li­cho­ce­fa­lickí a tma­vej po­kožky, aj keď nie tak tmaví ako Zin­ga­ra­nia, Za­mo­ra­nia či Pikti.

R. E. Ho­ward – Po­známky o rôznych ná­rodoch

V od­bor­nej aj fa­n­ú­ši­kov­skej li­te­rat­úre sa dá nájsť veľa kri­tiky Ho­war­do­vho zob­ra­zo­va­nia ľudí inej farby pleti ako bie­lej, pre­do­všet­kým čer­noš­ských po­stáv. Toto ostatne nie je téma, ktorá by sa tý­kala vý­hradne Ho­warda. Aj ďalší au­tori z jeho kr­úžku, ako napr. Lo­vecraft, vy­vo­lá­vajú svo­jím ex­pli­cit­ným či do­mne­lým po­sto­jom k ne-​bielym rasám vášne dodnes. A sa­mozrejme ide o širší fe­no­mén – Jack Lon­don videl pris­ťa­ho­va­lec­tvo z Ázie ako „žltú hrozbu“ a L. Frank Baum do­konca ob­ha­jo­val úplné vy­hla­de­nie In­di­á­nov. Ve­rej­nému dis­kurzu či vede (his­tó­rii či aka­de­mic­kej an­tro­po­ló­gii) do­mi­no­vali v 30. rokoch dnes už zdis­kre­di­to­vané ra­sové teó­rie. Sys­te­ma­tické vy­hlad­zo­va­nie iných rás sa v mo­der­nej zá­pad­nej kul­t­úre síce izo­lo­vane usku­to­č­ňo­valo (napr. brit­ské kon­cen­t­račné tá­bory v Juž­nej Af­rike), ale svet ešte ne­pre­šiel stig­ma­ti­zuj­úcou sk­ú­se­nos­ťou sys­te­ma­tic­kého uve­de­nia teó­rií ra­so­vej čis­toty do praxe.

Je zrejmé, že ako Lo­vecraft, tak aj Ho­ward vy­u­ží­val ra­sové ste­re­o­typy s cieľom ma­ni­pu­lo­vať s či­tateľovými emó­ci­ami. Dalo by sa ar­gu­men­to­vať, že ta­káto tak­tika je práve pri li­te­rat­úre, kto­rej cieľom je vy­vo­lať strach či pocit ohro­ze­nia, asi najskôr ospra­ve­dl­niteľná. To je však tenký ľad. Sa­mozrejme nie je ospra­ve­dl­niteľné, ak sa na­pl­ne­nie au­tor­ského zá­meru vezie na ohnu­tých chb­toch zne­vý­hod­ne­ných častí po­pu­lá­cie. Slovo tvorí sku­toč­nosť a re­pro­du­ko­va­nie ver­bál­nych ste­re­o­ty­pov je aj re­pro­du­ko­va­ním štruk­t­úr­nych spo­lo­čen­ských ne­rov­ností. Spo­lo­čen­ská kri­tika musí sme­ro­vať nahor – nie nadol.

Jedna z mož­ností, ako sa Ho­ward dá čítať ako spo­lo­čen­ský kri­tik, je, že vťa­huje pu­b­li­kum do ra­sis­tic­kých vzor­cov ako kom­pli­cov. Vy­vo­la­nie emočnej odo­zvy u či­tateľa nie je totiž vý­sad­nou zod­po­ved­nos­ťou au­tora. Je to či­tateľ, ktorý dielo in­ter­pre­tuje pro­stred­níc­tvom svo­jich kul­t­úr­nych vzor­cov. Či­tateľ je spo­lu­tvor­com vý­sled­ného efektu. Keď prísluš­ník ame­ric­kej stre­do­sta­vov­skej spo­loč­nosti do­stáva zi­mo­mriavky z čer­no­chov, dielo môže byť ra­fi­no­vane vní­mané ako na­sta­ve­nie ob­vi­ňuj­úceho zr­ka­dla.

Na­tíska sa sa­mozrejme otázka, nakoľko Ho­ward sle­do­val cieľ spo­lo­čen­skej kri­tiky ra­so­vých vzťa­hov a nakoľko dával prie­chod svo­jím ne­re­flek­to­va­ným po­sto­jom a pred­sud­kom. Táto téma si musí v čes­kom a slo­ven­skom li­te­rár­no­kri­tic­kom pries­tore po­čkať na hlb­šiu ana­lýzu. V tomto texte ako okno pre vstup do Co­na­no­vho sveta vy­u­ží­vam po­viedku Za čier­nou rie­kou a preto sa mož­nému ra­sis­tic­kému po­stoju u Ho­warda a zob­ra­ze­niu rás v jeho diele ve­nu­jem len veľmi skrat­ko­vito. Dúfam ale, že aj toto krátke po­jed­na­nie dáva na­javo, že téma ra­so­vých vzťa­hov je kom­pli­ko­va­nej­šia, ako niek­torí kri­tici od­mi­e­tajú pri­pus­tiť. Vi­a­cerí aka­de­mici štu­duj­úci Ho­war­dove dielo sprostred­kujú obraz, ktorý zďa­leka nie je čier­no­biely. (Aby bolo jasné, týmto sa­mozrejme ne­chcem šma­hom ruky spo­chyb­niť či za­vrh­núť všetky ob­vi­ne­nia Ho­warda z ra­si­zmu.)

V po­viedke Ho­ward uka­zuje, že mo­cen­ská cen­t­ra­li­zá­cia a ko­lo­ni­zá­cia sa ne­preja­vuje jed­no­du­cho len roz­ši­ro­va­ním úze­mia či fy­zic­kým ná­si­lím proti jeho oby­vateľom. Spre­vá­d­zaná je aj kul­t­úr­nymi vzor­cami prezna­če­nia a vy­l­úče­nia. De­le­nie ľudí na ka­te­gó­rie a strá­že­nie hra­níc medzi nimi je prak­ticky uni­ver­zálny prin­cíp fun­go­va­nia au­to­kra­tic­kej moci. Takto za­ží­vame v Ho­war­do­vej po­viedke prezna­če­nie a vy­l­úče­nie Pik­tov zo strany pred­sta­viteľov he­ge­mo­nic­kej Aqui­ló­nie: Pikti boli biela rasa, aj keď po­černí – ale muži na hra­nici o nich ako o bie­lych nikdy ne­ho­vo­rili. Nie je to len exem­plárny prí­klad in­šti­tu­ci­o­nál­neho ra­si­zmu. Nie je to len bo­les­tivá re­fle­xia na pre Ho­warda ešte čer­stvú ko­lo­ni­zá­ciu Di­vo­kého zá­padu alebo prizna­nie spo­lu­viny „au­ten­tic­kým“ ľuďom na hra­nici. Je to zá­ro­veň aj mra­zivá pred­zvesť toho, čo v ru­kách re­žimu na­cis­tic­kého Ne­mecka mali v ex­trém­nej po­dobe zažiť Židia.

Niek­toré diela, ktoré vi­zu­álne zob­ra­zujú Pik­tov, ich pre mňa šo­kuj­úco zob­ra­zujú ako tma­vých – vý­tvar­ník sa sta­via do po­zí­cie Aqui­lo­ňa­nov na hra­nici a sám sa prezna­če­nia a vy­l­úče­nia do­p­úšťa. (Mi­mo­cho­dom, väčšina diel ostat­nej doby Pik­tov zob­ra­zuje ako In­di­á­nov, čím Ho­war­dovmu dielu priznáva roz­mer kri­tiky ame­ric­kého ko­lo­ni­a­li­zmu.)

Potom je tu Conan Ki­me­ri­á­nec, po­sledný pred­sta­viteľ vy­mie­raj­úceho et­nika. Ešte v 60. rokoch 20. sto­ro­čia ho Fra­zetta na svo­jej iko­nic­kej maľbe zob­ra­zuje v súlade s pred­lo­hou ako za­chm­úre­ného a tma­vého bo­jov­níka. (Nakoľko Fra­zetta, známy tým, že ne­čí­tal knihy, ktoré ilu­stro­val, do Co­nana pre­mi­e­tal iné zdroje, ne­chám teraz bokom.) Od­tieň Co­na­no­vej po­kožky pri­tom ostro kon­tras­tuje so svet­los­ťou pleti ženy, ktorá sa mu s ne­prí­tom­ným pohľadom v geste od­da­nosti ovíja okolo nohy. (Táto ilustrá­cia má mnoho ďal­ších roz­me­rov, ktoré treba obozretne a kri­ticky rozob­rať.) Avšak od 70. rokov na mno­hých obál­kach vy­daní vplyv­ných ko­mik­sov Conan the Bar­ba­rian a The Sa­vage Sword of Conan (Mar­vel Co­mics, edi­tor Roy Tho­mas) Conan za­čína byť po­do­zrivo biely. Tento trend stvr­dil re­ži­sér John Mi­lius, ktorý pre rolu Co­nana do svojho filmu Conan Bar­bar (1982) vy­bral Rak­ú­šana Ar­nolda Sch­war­ze­ne­g­gera.

Tvr­dím, že sa tak skrýva et­nická blíz­kosť Co­nana ku Pik­tom. Conan sa stáva bel­ším, aby sa s ním mohlo sto­tož­niť biele ame­rické pu­b­li­kum; Pikti sa stá­vajú tmavšími, aby bolo jasné, že oni sú tí Druhí, od­lišní. Z mo­rálne kom­plex­nej a pro­ble­ma­tic­kej si­tu­á­cie tak vy­tvá­rame jed­no­du­ché čier­no­biele vi­denie sveta: Conan je biely a preto je na strane Aqui­ló­nie.

Ešte podivuhodnejší prípad Conanovho nahého torza¹

Za­dajte do vyhľadá­vača heslo „Conan“. Po­rov­najte pomer ob­ráz­kov, na kto­rých je Conan pri­me­rane ob­le­čený alebo má na­vle­čenú zbroj, a ob­ráz­kov, na kto­rých je do pol pása vy­zle­čený či prí­padne má len be­dernú rúšku. Zna­lejší či­tateľ pri­tom vie, že v Ho­war­do­vých pred­lo­hách je Conan vy­zle­čený len zriedka. Táto ten­den­cia sa sa­mozrejme vy­sky­tuje aj v die­lach, akými sú ilu­stro­vané vy­da­nia Ho­war­do­vých po­vie­dok, filmy alebo ko­miksy. Stačí sa po­zrieť na Fra­zettovu ar­che­ty­pálnu ilustrá­ciu.

Vez­mime si ďalší prí­klad, ilu­stro­vané vy­da­nie od Del Rey (The Conque­ring Sword of Conan, 2005), ob­sa­huj­úce aj po­viedku Za čier­nou rie­kou. Conan je takmer na kaž­dom ob­rázku nahý, na­priek tomu, že text opa­ko­vane upo­zor­ňuje na to, že nosí zbroj. Vieme, že nosí kr­úž­kovú zbroj („dobře na­o­le­jo­vané kroužky jeho zbroje nevy­dá­valy nejmenší zvuk“; „čepel nože na­ra­zila na krouž­ko­vou zbroj a praskla“) a do­konca je jasné, že nosí helmu. Nie, na­miesto toho do­stá­vame bi­zarné ko­žené po­pruhy a be­dernú rúšku s ma­sív­nym opaskom. Conan tak pri­po­mína BDSM Vi­kinga na­vle­če­ného v kon­skom po­pruhu – resp. v ho­moero­tic­kom „gay gear“, ako ar­gu­men­tuje James Kelley.

Tento efekt sa do­konca nie­kedy pre­lieva aj na po­stavy okolo Co­nana. Pá­t­rači, ktorí sa s Co­na­nom vy­dá­vajú na nočnú vý­pravu, tiež v pred­lohe ne­boli po­lo­nahí. „Stejně se ob­lé­kali – vy­soké boty z je­le­nice, ko­žené kalhoty a ka­bátce, ši­roké opasky, na nichž vi­sely se­kyry a krátké meče“ (s. 34). Pri­tom vo vy­daní Del Rey je len 5 cen­ti­me­t­rov od tejto vety kresba, na kto­rej pá­t­rači uka­zujú na obdiv nahé torzá, stehná, či lýtka. O dve strany ďalej už sú do pol pása vy­zle­čení svorne všetci. A to na­priek tomu, že Ho­ward ďalej v texte zdôraz­ňuje, že ak by viac hra­ni­či­a­rov no­silo br­ne­nia, na ol­tár­nych chy­ži­ach Pik­tov by vi­selo menej le­biek!

Iným prí­kla­dom je návrh fi­g­úrky Bal­thusa do pri­pra­vo­va­nej sto­lo­vej hry Conan od Frédé­rica He­nryho a Ad­ri­ana Smi­tha (Mo­no­lith Board Games). Tvor­co­via sa pýšia ho­war­dov­ským pu­rizmom, ale pôvodný návrh Bal­thusa ne­skromne zob­ra­zo­val ako ťažko obr­ne­ného lu­čišt­níka vo vy­zý­vavo musku­lat­úr­nej póze. Vi­díme tu „na­b­ú­še­nie“ po­stavy pro­stred­níc­tvom ťaž­ších a ma­sív­nej­ších zbraní a zbroje, pri­čom zbroj pa­ra­doxne odhaľuje viac na­hého tela. To odhaľované telo je tiež telom vy­pra­co­va­ného at­léta. Až na na­lie­ha­nie pred­pla­titeľov Smith fi­g­úrku pre­hod­no­til s prih­li­a­d­nu­tím k pred­lohe.

Čo sa to tu deje? Prečo sú na ilustrá­ci­ách skoro všetci muži musku­lat­úrni a po­lo­nahí? Vy­svet­liť tento fe­no­mén tým, že ilu­strá­tori radi kres­lia svaly, je prí­liš krát­ko­zraké. Do­konca ani ar­gu­ment, že na­o­le­jo­vané a vy­pra­co­vané muž­ské telá pre­dá­vajú – a že ho­moero­ti­ci­zmus je po­ti­chu prí­tomný v mno­hých muž­ských prak­ti­kách od športu cez rôzne mi­li­tary sku­piny až po koz­me­tiku a well­ness – sa mi ako vy­svet­le­nie ne­poz­dáva.

Keď si to rozo­be­ri­eme, vi­díme tri súbežné diskurzívno-​vizuálne ten­den­cie či stra­té­gie. Prvá stra­té­gia sa re­a­li­zuje re­duk­ciou Co­nana na čisto fy­zické atri­b­úty, druhá od­ha­le­ním jeho tela a tretia hy­per­bo­li­zo­va­ním jeho musku­lat­úry nie­kam ku kul­tu­ris­tom s naj­ma­sív­nej­šími prí­padmi sva­lo­vej hy­per­tro­fie. Poďme k prvej. Conan je často chá­paný a zob­ra­zo­vaný ako ob­da­rený len (alebo pre­važne len) fy­zicky. To sa dialo na­prí­klad aj v de­bate na RP­G­fóre (ktorá inšpi­ro­vala túto esej), kde bol Conan po dobu niekoľkých strá­nok dis­ku­sie bez po­za­sta­ve­nia re­du­ko­vaný na „ple­tence svalů a le­o­pardí krok“. Je to veľmi zvláštne, pre­do­všet­kým ak prih­li­a­d­neme k tomu, aké mnohé ďal­šie atri­b­úty (často so zá­sad­ným prí­be­ho­vým vý­zna­mom) Ho­ward Co­na­novi pri­pi­suje: je vy­ni­kaj­úci zá­le­sák, ho­vorí mno­hými ja­zykmi, do­ko­nale pozná Pik­tov a ro­zu­mie ich bub­no­vým sig­ná­lom, pozná lesnú mágiu, je schopný súčasnú si­tu­á­ciu za­sa­diť do šir­ších politicko-​mocenských súvis­lostí, je skvelý stra­tég atď. V iných po­vied­kach uka­zuje ne­pre­berné množ­stvo ďal­ších zna­lostí a zruč­ností, vrátane vy­ni­kaj­úceho po­strehu, roz­váž­nosti, ši­kov­nosti, cha­rizmy atď. Na­priek tomu nás niečo núti ku skratke Conan = svaly (a preto tupý bar­bar).

Druhú ten­den­ciu som po­pí­sal vyššie. Tá tretia je o čosi kom­pli­ko­va­nej­šia. Vo vzťahu ku Co­na­novi a aj vše­o­becne k žánru meč a mágia Ron Ed­wards po­pi­suje 60. a 70. roky ako „dum­bing down“, teda ob­do­bie, v kto­rom sa pre­sa­dil okrem iného aj ideál kul­tu­ris­tic­kého na­hého torza. Mys­lím si, že sa týmto po­su­nom stojí niekoľko vzá­jomne pre­po­je­ných uda­lostí. Dôle­žitú rolu hrajú po­sil­ňo­va­cie stroje Nau­ti­lus, ktoré stoja za roz­voj ka­li­forn­ských po­sil­ňovní a ná­sled­nou po­sad­nu­tos­ťou ame­ric­kej spo­loč­nosti ide­á­lom tela. Kľúčo­vou spoj­kou bol ale Frank Fra­zetta, blízky pri­ateľ vi­a­ce­rých kul­tu­ris­tov tzv. zla­tej éry bo­dy­bu­il­dingu (akými boli na­prí­klad Frank Zane, Dave Dra­per, Ken Waller či Danny Pa­dilla a neskôr Ar­nold Sch­war­ze­ne­g­ger), ktorí kul­tu­risti tré­no­vali v dnes le­gen­dár­nej po­sil­ňovni Gold’s Gym Joea Wei­dera. Fra­zetta pre­cho­vá­val k to­muto no­vému ži­vot­nému štýlu obdiv a sám sa sna­žil o do­si­ahnu­tie at­le­tic­kej po­stavy. (Ostatne aj Ho­ward už bol na­priek svojmu kni­homoľstvu už od mla­dosti na­ka­zený ide­á­lom muž­skej zdat­nosti – med­zii­ným po­sil­ňo­val a bo­xo­val.) Dôle­ži­tej­šie však je, že Fra­zetta bol enormne na­daný ko­mik­sový kres­liar a ma­liar a kul­tu­ris­tov si bral ako mo­dely. Oproti tomu, ako bol Conan zob­ra­zo­vaný na obál­kach ča­so­pisu Weird Tales vo 20. a 30. rokoch, je preto vi­dieť zá­sadný roz­diel. Možno aj vtedy bol Conan zob­ra­zo­vaný ako fy­zic­kým roz­vo­jom na hra­nici ľud­ských schop­ností – aku­rát že hra­nice mož­ného sa kul­tom po­sil­ňovní vý­razne po­su­nuli. Čo na tom, že sva­lová hy­per­tro­fia vôbec nie je sa­mozrejmá a Conan ur­čite ne­trá­vil niekoľko hodín denne v po­silke a pó­zo­va­ním pred zr­ka­dlom. Čo na tom, že v Hy­bo­rii ne­e­xis­tujú mo­derné po­sil­ňo­va­cie stroje či špe­ci­a­li­zo­vaná vý­živa. Čo na tom, že kul­tu­risti tré­nujú pre vzhľad a nie funkč­nosť, ba do­konca na úkor ta­kých aspek­tov funkč­nosti, akými sú rých­losť, výdrž, ohyb­nosť či mršt­nosť. Fra­zetta to pro­ste vedel hyp­no­ticky zob­ra­ziť a spo­je­nie Conan = kul­tu­ris­tika ná­sledne pre­vza­tím roly Co­nana spe­ča­til ten, kto kul­tu­ris­tiku pres­lá­vil po celom svete: Ar­nold Sch­war­ze­ne­g­ger.

Vy­svet­le­nie ale asi stále nie je úplné. Sk­ú­sim ho do­ti­ahnuť: Conan má ohromnú prí­ťaž­li­vosť. Conan má gra­vi­tas, ktorá nás natoľko pri­ťa­huje, že prestá­vame vi­dieť jasne. Conan je pro­jekčné plátno, na ktoré ci­vi­li­zo­vaní muži pre­mi­e­tajú svoje vízie hy­per­bo­li­zo­va­ného a ide­a­li­zo­va­ného muž­stva a ne­po­ko­riteľného a nadľud­ského bar­bar­stva. Conan z nás vy­ťa­huje hl­boko po­tlá­čané, nie­kedy det­ské a na­ivné, no ino­kedy ne­bez­pečné a aso­ci­álne sny o muž­stve – pri­čom tie sny viac ho­vo­ria o nás a našej spo­loč­nosti, ako o Co­na­novi sa­mot­nom. Conan nie je úplne re­álny – je to ideál, sym­bol. A s tým, ako ten ideál muži mi­lujú, zá­ro­veň ho kvôli jeho ne­do­si­ahnuteľnosti ne­ná­vi­dia, re­du­kujú a po­kri­vujú. A Ho­ward bol jed­ným z mužov, ktorí Co­na­novi podľahli.

Conana do štvorcovej siete nechytíš

Keď som bol tak šiestak-​siedmak na zá­klad­nej škole (okolo roku 1992), spra­vil som, súc inšpi­ro­vaný sto­lo­vou hrou Bitka na po­li­ach Pe­len­noru, moju vlastnú „co­na­novku“. Témou bola vojna o Hy­bo­riu. Hru sme mas­tili so spo­luži­akmi cez veľkú prestávku, aj keď len zriedka sme ju stihli do­hrať. Hráči si na za­či­atku roz­de­lili moc­nosti (Aqui­lo­nia, Sty­gia, Ci­m­me­ria, Tau­ran…) a do­stali podľa toho pri­de­lené jed­notky. Zá­kladná jed­notka sa hý­bala o 1 pole, mala 1 život a útok aj obranu 1k6, ale podľa typu (ko­pij­ník, lu­čišt­ník, ťažká pe­chota alebo obr­nená jazda) bol jej pro­fil mo­di­fi­ko­vaný (napr. ko­pij­níci mohli úto­čiť šikmo a mali +1 na obranu, jazda sa po­hy­bo­vala o dve polia a mala +1 na útok). Hra­cia plo­cha bola ručne pre­kres­lená mapa Hy­bo­rie so štvor­co­vou sie­ťou a jed­notky po­vy­stri­ho­vané štvor­čeky z tvr­dého hne­dého kar­tónu s čier­nym perom na­kres­le­ným sym­bo­lom zbrane. Táto bez­menná hra bola, ako môj stručný opis pra­vi­diel na­zna­čuje, prísne lo­gická; možno by sa dala pri­rov­nať k roz­vi­nu­tej­ši­emu šachu (ktorý som, ostatne, na zá­klad­nej škole niekoľko rokov ak­tívne hrá­val). Hra kaž­dej strany je uväznená do iden­tic­kých pra­vi­diel. Každý hráč­sky ťah je zá­ro­veň po­ku­som s ostat­nými zro­zu­miteľne ko­mu­ni­ko­vať. Túto zro­zu­miteľnosť za­bez­pe­čuje pred­ví­dateľná štruk­t­úra pra­vi­diel, kto­rou musí byť ťah vy­ja­drený.

Co­nana a jeho svet však robí za­u­jí­ma­vým niečo úplne iné: ne­u­stála hrozba di­vo­činy, za­blysk­nu­tie če­pele v tma­vých ulič­kách Za­mory, za­bud­nuté chrámy v džun­gli skrý­vaj­úce umie­raj­úcich pra­sta­rých bohov, ktorí prišli z hviezd, čierne sty­gij­ské lode mŕtvych, več­ným ľadom po­kryté pláne se­veru, za kto­rými sa skrý­vajú ne­po­cho­piteľné ta­jom­stvá, ke­dysi vy­spelé rasy dnes de­ge­ne­ro­vané na po­sled­ných jed­not­liv­cov za­sle­pe­ných zú­fa­lým ši­a­len­stvom, na hady sa me­ni­ace pa­lice ki­táj­skych kňa­zov, či ne­smrteľní má­go­via me­di­tuj­úci v ob­la­koch dymu z čier­neho lo­tosu. A sa­mozrejme Conan, po­hyb­livá šo­šovka, cez ktorú na­hli­a­dame do Hy­bo­rie, pri­čom sa pod jej os­t­rým a prís­nym svetlom vy­ná­rajú a roz­plý­vajú fan­taskné tiene. Tiene však nikdy ne­miznú úplne: ust­úpia a zna­po­ko­jivo sa za hra­ni­cou nášho zor­ného poľa vra­cajú a zapĺňajú vy­prázd­nené miesta.

Dajú sa ta­kýto te­ma­tický obsah a spôsob na­hli­a­da­nia zob­ra­ziť ako sada pra­vi­diel, ako pred­ví­dateľná štruk­t­úra a priehľadná ko­mu­ni­ká­cia? Hra bola po­ku­som sp­útať Co­na­nov svet do kar­te­zi­án­skych súrad­níc a sady sy­me­t­ricky uspo­ri­a­da­ných prv­kov s malou va­ri­a­bi­li­tou. Ten svet sa tým vy­prázd­nil, vy­fu­čal, zo­všed­nel – zre­du­ko­val sa na fi­g­úrky po­hy­buj­úce sa po ša­chov­nici. Conan v hre nebol.

Tretí podivuhodný prípad: miesto mágie v Conanovi

„Kdysi ho prý uctí­vali všichni ži­voucí tvo­rové. To bylo ve­lice dávno, když ještě lidé a zví­řata mlu­vili spo­leč­ným ja­zy­kem. Lidé, a do­konce vět­šina zví­řat na něj už za­po­mněli. Jen ně­která zví­řata si pa­ma­tují jeho jméno. Lidé, kteří uctí­vají Jhebbal-​Saga, a zví­řata, jež jej pa­ma­tují, jsou bra­try a ho­voří spo­leč­ným ja­zy­kem. … Ci­vi­li­zo­vaní lidé se po­smí­vají,“ po­kra­čo­val Conan, „ale ani je­den z nich ne­do­káže vy­svět­lit, jak a proč je Zogar-​Sag schopný vy­volat z di­vo­činy tygry, hady a le­o­pardy a při­nu­tit je, aby pl­nili jeho roz­kazy. Kdyby se ne­báli, řekli by, že je to lež. Tak se totiž cho­vají ci­vi­li­zo­vaní lidé. Když ne­vědí, jak po­mocí své vy­chva­lo­vané vědy něco vy­svět­lit, od­mít­nou tomu prostě věřit!“

R. E. Ho­ward – Za čer­nou řekou

Zo­sob­ne­ním zla v po­viedke Za čier­nou rie­kou je pikt­ský šaman Zogar-​Sag. „Vy­pa­dal jako ďábel a tím také byl.“ Pôsobil by ko­micky (teda ira­ci­o­nálne!), nebyť jeho moci, bu­di­a­cej hrôzu. Žriedlo jeho moci leží v ob­las­ti­ach, ktoré sú pre ci­vi­li­zo­va­ného člo­veka ne­do­stupné a ne­po­cho­piteľné: Zogar-​Sagova mágia spo­číva v mý­toch, ktoré ra­ci­o­nálne uva­žuj­úci člo­vek musí za­mi­et­nuť, lebo ich nevie ve­decky vy­svet­liť. Zogar-​Sag je pri­már­nym dr­žiteľom mágie v po­viedke práve preto, že je zá­ro­veň brá­nou ši­a­len­stva a teda pro­tiv­ník ra­ci­o­na­lity (ako po­zna­me­náva sám Conan, len ši­a­le­nec by také sily po­vo­lal do nášho sveta).

K tomu je možno nutné pre­ho­diť pár slov o mágii v Co­na­no­vom svete. Mágia je v Ho­war­dovi vždy stará a spred ci­vi­li­zo­va­ných dôb, keď ešte exis­to­vali pri­mor­di­álne pre­po­je­nia (ako na­prí­klad že ľudia a zvie­ratá ho­vo­rili tým istým ja­zy­kom). V pro­cese ci­vi­li­zá­cie dôjde k rozrôzne­niu, ro­zu­mo­vému roz­de­le­niu vecí na od­de­lené a jasne de­fi­no­vané časti, čím dôjde k pre­tr­ha­niu týchto spo­jení. Ho­war­dovo po­ňa­tie mágie je omnoho viac an­tro­po­lo­gické než matematicko-​fyzikálne. Mágia nie je apli­ko­vaná veda ako v her­me­tic­kom, re­ne­sanč­nom po­ňatí. Nie je to súbor al­chy­mis­tic­kých prin­cí­pov alebo sys­tém skry­tých mien vecí, ktoré treba od­kryť a ovlád­nuť; má­go­via u Ho­warda nie sú ekvi­va­len­tom učen­cov. Mágia nie je súbežná s ci­vi­li­zá­ciou, je jej pro­ti­kla­dom. Je pro­tiv­ní­kom Ro­zumu – je o po­vo­lá­vaní pred­his­to­ric­kých a bez­men­ných prí­zra­kov, tie­ňov z úsvitu času, síl, ktoré sú „so­fis­ti­ko­va­ným rasám“ od­porné a mali by rad­šej ostať za­bud­nuté.

V ne­po­cho­pení pod­staty ho­war­dov­skej mágie spo­číva aj po­kri­vené a po­vý­šené zob­ra­zo­va­nie vzťahu Co­nana (či di­vo­chov vše­o­becne) k mágii. Ak mágiu chá­peme ako vedu, ako me­to­dické vy­u­ží­va­nie sú­boru jasne uspo­ri­a­da­ných prin­cí­pov, tak sa nám nutne mágia musí javiť ako predĺženie tech­no­lo­gic­kej pre­vahy ci­vi­li­zá­cie nad bar­barmi. Vý­sled­kom je, že di­voch mágii ne­ro­zu­mie (čo možno súvisí aj s re­du­ko­va­ním bar­bar­stva na fy­zické atri­b­úty a teda im­pli­ko­va­nou kul­t­úr­nou a ko­gni­tív­nou za­o­sta­los­ťou) a bojí sa jej. Takto je Conan Ho­war­do­vými ná­sled­níkmi, fa­n­ú­šikmi a kri­tikmi ty­picky chá­paný. Možno je to pre nás jed­no­du­ch­šie – za­smiať na na pri­mi­tí­vovi, ktorý to, čomu ne­ro­zu­mie, po­tre­buje in­štik­tívne zni­čiť. Ale nie je to skôr bo­lest­ným sve­dec­tvom o tom, ako od­mi­e­tame chá­pať kom­plex­nosť iných kul­túr?

V po­viedke Za čier­nou rie­kou Conan uka­zuje nie­len prekva­pivé te­o­re­tické, ale aj apli­ko­vané zna­losti mágie. Kdeže ira­ci­o­nálny strach, však za­ú­točí na ba­žin­ného dé­mona! Nie­lenže lep­šie ako ci­vi­li­zo­vaný člo­vek ro­zu­mie, aké sily mágia dáva do po­hybu, on do­konca sám mágiu po­u­žíva. Naj­vý­znamnej­ším oka­mi­hom je na­kres­le­nie sym­bolu Jhebbal-​Saga; v Sor­ce­rer & Sword Ed­wards uvá­dza celý zoznam rôznych ma­gic­kých schop­ností, ma­ni­fes­to­va­ných Ki­me­ri­án­com v rôznych po­vied­kach, a do­konca uza­tvára, že Conan je tech­nicky ča­ro­dej. Jeho mágia je sa­mozrejme menej spek­ta­ku­lárna alebo mocná ako mágia Zogar-​Saga. Vždy je totiž v prí­behu niekto na tej ešte pri­mi­tív­nej­šej strane, kto má­giou vládne moc­nej­šie a Conan sa tak­po­ve­diac len bráni a aj to nie veľmi účinne – ale mágiu pred­sa­len po­u­žíva, čím nám dáva na­javo, že sa svojho di­voš­stva, ktoré je zdro­jom mágie, ešte úplne ne­zba­vil. Ak si Zogar-​Saga pred­sta­víme ako jeden ko­niec re­ťaze, pri­čom na jej dru­hom konci by bol niekto, kto zo­sob­ňuje vr­chol ci­vi­li­zá­cie, po­vedzme mo­cen­ská elita Aqui­ló­nie, tak v tejto po­viedke je Conan niekde v strede. Po­hy­bom po re­ťazi sa vzďaľujeme od pra­pod­staty di­voš­stva s jeho preg­nant­nou my­to­ló­giou a pri­mor­di­ál­nym po­ten­ci­á­lom a na­miesto toho sa pri­bli­žu­jeme do miest, kde exis­tuje len to, čo je vy­svet­liteľné vedou. Conan je pre­cho­dom, práve na hra­nici. Do­káže ci­vi­li­zo­va­nému člo­veku (na­prí­klad Bal­thu­sovi) pri­blí­žiť, ba do­konca uká­zať, čo leží za hra­ni­cou.

Piktské bubny v temnote lesa

Na oka­mih sa mi za­tají dych a za­strie zrak. Je noc, hl­boká a ne­priestupná. Stromy stíchli, akoby čakali. Tmou, v kto­rej ne­roz­hodne bliká niekoľko mi­ho­ta­vých sve­tie­lok ohnísk, začnú znieť pikt­ské bubny. Dum dum dum. Osad­níci okolo ohňov sa chúlia k sebe a tíšia vy­de­sené deti. Som jed­ným z nich, na­pnutý ako struna, s bú­ši­a­cim srd­com po­vsta­nem a vy­h­li­a­dam do tmy. Dum dum dum. Som ale aj jed­ným z tých dru­hých, pri­kr­čený v tme, s pa­chom cud­zin­cov v nozdrách a ne­do­čka­vými is­krami v ži­lách. Pev­nej­šie zo­vriem pazúr­kovú se­keru. Jeden z bie­lych osad­ní­kov vstal, čierna si­lu­eta na po­zadí zví­jaj­úceho sa ohňa. Hľadí mojím sme­rom. Dum dum dum. Vidím v tej tme ne­jasný obrys člo­veka a lesk di­vých očí. Prestá­vam počuť ste­na­nie mo­jich detí či praska­nie pla­me­ňov. Ten pár očí ma pri­ťa­huje, rozozná­vam v nich – je to vôbec možné? – tanec oh­ni­vých hadov okolo tma­vej po­stavy. Dum dum dum. Les dýcha sťažka; niečo sa deje. Ne­viem od osad­níka od­trh­núť pohľad. Táto hra­nicu svetla a tmy má váhu ce­lých vekov. Pá­t­ram po jeho oči­ach. Dum dum dum. Vidím sám seba v jeho, svo­jich, oči­ach, kým on, ja, ma vidí tiež a tiež vidí seba v mo­jich oči­ach. Oka­mih pri­blí­že­nia, hra­nica sa zu­žuje, až je te­nunká ako rybí mechúr, ako vlákno zo skla. V tom oka­mihu ro­zu­miem – ro­zu­miem ale nie tomu, čo leží za hra­ni­cou, nie, ne­na­stal kon­takt či po­ro­zu­me­nie. Na­o­pak, ro­zu­miem ne­zmie­riteľnosti na­šich roz­die­lov, chá­pem, že most, pre­chod, či pre­po­je­nie nie sú možné. Hra­nica je ne­pre­kro­čiteľná. Ostáva len zápas. Tma ostane tmou vy­hra­ne­ním sa voči svetlu a sna­hou o jeho uduse­nie. Svetlo sa vždy bude po­k­ú­šať roz­jas­niť tem­notu. Každý nový vrh­nutý lúč svetla ale vy­volá nové tiene. Hra­nica tu bude vždy, aj keď sa bude po­hy­bo­vať sem a tam. Dum dum dum. Z tranzu ma vy­trhlo di­voš­ské ja­ča­nie, oka­mih po­mi­nul. Po­medzi stromy za­sviš­ťali šípy, roz­lieha sa kví­le­nie a plač, ryk pri­vi­a­za­ných koní. Dum dum dum.

Conan a hranica

Svým způ­so­bem to byli muži di­vo­činy, ale mezi nimi a Ci­m­meřa­nem byla ne­smírná pro­past. Oni byli sy­nové ci­vi­li­zace, kteří se na­u­čili žít jako po­lo­viční di­voši. On byl di­voch a po­chá­zel ze sto­vek ge­ne­rací di­vo­chů. Oni se na­u­čili lsti­vosti, opa­tr­nosti a ži­votu v di­vo­čině, jemu byly tyto věci vro­zeny. O kolik je pře­ko­ná­val v úspor­nosti a vy­u­žití ener­gie po­hybu bylo oči­vidné. Jestliže oni byli vlky, on byl tygrem.

R. E. Ho­ward – Za čer­nou řekou

Bylo zřejmé, že Conan strá­vil mezi ci­vi­lizo­va­nými lidmi dlouhý čas, i když bylo vidět, že jej tento styk ne­zjem­nil a ani ne­ze­sla­bil žádný z jeho pri­mi­tiv­ních in­stinktů.

R. E. Ho­ward – Za čer­nou řekou

Vráťme sa k me­ta­fore re­ťaze a sk­úsme ju celú zre­kon­štru­o­vať. Od di­voš­stva sme­rom k ci­vi­li­zo­va­nosti: Zogar-​Sag a jeho beš­tie → Pikti → Conan → Bal­thus a Sekáč, pá­t­rači → vojaci, ko­lo­nisti → Va­lan­nus → gu­ver­néri Ve­li­t­ria → ústredná vláda Aqui­ló­nie. Conan je kvôli svo­jej am­bi­va­len­cii veľmi dôle­ži­tým prv­kom na tejto re­ťazi. Conan sám nie je v prí­behu zdro­jom di­voš­stva, nie je úplne au­ten­tic­kým di­vo­chom. Nie je ani úplne di­voch a nie je ani úplne ci­vi­li­zo­vaný. Je pre­cho­dom medzi tý­mito dvoma stavmi, sám je hra­ni­cou. Ro­zu­mie obom stra­nám: na­čúva pikt­ským bub­nom, ale zá­ro­veň ho­vorí pre Aqui­lo­ňa­nov zro­zu­miteľne, v ter­mí­noch ich ra­ci­o­na­lity. Má je­di­nečnú po­zí­ciu po­cho­piť po­hra­ničný či koz­mo­lo­gický kon­flikt v celej jeho šírke; „pre­ni­kol hlb­šie ako ktokoľvek iný“. Zá­ro­veň sa po­k­úša o ten ne­zmie­riteľný pre­chod, o ne­možný sku­tok: má byť mies­tom, na kto­rom je hra­nica ten­šia a (takmer!) je umož­nené po­cho­pe­nie toho, čo leží na dru­hej strane. Conan sa takto po­k­úša o pre­klad: z di­voš­stva do ci­vi­li­zo­va­nosti a prí­padne naspäť. Conan je na­vrstve­ni­nou di­voš­ských a ci­vi­li­zo­va­ných fo­riem, ktoré sú v per­ma­nent­nom kon­flikte – a sa­mozrejme z tohto pohľadu je naj­kom­plex­nej­šou po­sta­vou v deji.

Za­de­fi­no­vať ale Co­nana ako sta­bilný bod na (ge­o­gra­ficky po­hyb­li­vej) hra­nici by však bolo chy­bou, to by ho prí­liš „ur­čilo“. Čo ho robí ne­sta­bil­ným? Za­prvé, nesie v sebe per­ma­nentný kon­flikt. Je to kon­flikt ply­n­úci z dvoch roz­diel­nych vi­dení sveta, z dvoch pro­ti­klad­ných spôsobov ko­na­nia. Conan je v tomto kon­flikte v mno­hých po­vied­kach, pri­čom ka­tar­tic­kým vy­ús­te­ním tejto di­lemy je často práve mo­men­tálne od­vrh­nu­tie ci­vi­li­zo­va­nej normy a spoľahnu­tie sa na bar­bar­ské in­štinkty. Toto mu za­ručí pre­ži­tie – a je to opa­ko­va­nie Ho­war­do­vej koz­mo­ló­gie v malom: ko­nečné ví­ťaz­stvo patrí di­voš­stvu. Za­druhé, tento kon­flikt sa ma­ni­fes­tuje v Co­na­no­vom okolí a vedie k ex­plo­zív­nemu vy­rie­še­niu. Co­na­novo ru­šivé pôso­be­nie je veľmi často to, čo pro­du­kuje zmenu a kon­flikt – presnej­šie kon­flikt vzniká z po­treby vy­rie­šiť ten­ziu medzi ci­vi­li­zá­ciou a di­voš­stvom, pri­čom táto je vy­vo­laná a vy­rie­šená cez Co­na­novu prí­tom­nosť.

Za­tretie, a tu sa do­stá­vame k jed­nému z hlav­ných bodov tejto eseje, Conan je sym­bol, ne­re­álny a preto ne­u­cho­piteľný. Conan za­hanbí kaž­dého muža – je väčší, sil­nejší, rých­lejší, ži­vo­ta­schop­nejší, atrak­tív­nejší, prak­tic­kejší, bys­trejší. Má os­t­rej­šie zmysly, vidí potme. Lep­šie sa ori­en­tuje, lep­šie ro­zu­mie dy­na­mike kon­fliktu. Všade bol („ro­a­med far and wide“) a často na miestach, ktoré sú pre ci­vi­li­zo­va­ného člo­veka za hra­ni­cou. Je prí­ťaž­livý, pohľadu jeho ľado­vo­mod­rých očí sa nedá vzdo­ro­vať. Ostatné po­stavy mu dôve­rujú a po­tre­bujú jeho pomoc a uzna­nie. Conan má až ne­re­álnu gra­vi­tas. Aká po­sad­nu­tosť zmys­lov ovláda mužov a ženy v Co­na­no­vej prí­tom­nosti? Je pře­pí­če­nou Mary Sue? Alebo je ka­ri­kat­úrou hy­per­bo­li­zo­va­nej a mi­so­gýn­nej mas­ku­li­nity a Ho­ward si z nás po južan­sky strieľa?

Conan, ako píše Mo­or­cock, nie je sku­točný. Je ide­á­lom, je „sym­bo­lom is­tého druhu do­ko­na­losti“. To je od­po­veď, jeho ar­che­ty­pálna forma ho robí ne­u­cho­piteľným a ne­u­stále uni­kaj­úcim ako pa­pie­rová lo­dička ne­sená hor­skou bys­tri­nou. Conan je v tomto zmysle „ten Druhý“, je to vlk za hra­ni­cou, ktorý sa k tej hra­nici raz za čas pri­blíži, aby nás pro­vo­ko­val a str­hol nejakú tú ovcu. Síce ho možno za­hli­a­d­neme, ale ro­zu­mi­eme len tomu, čo leží vn­útri hra­nice, vn­útri našej sféry or­ga­ni­zo­va­ného po­zna­nia. Pri­málne di­voš­stvo sa ci­vi­li­zo­va­nému člo­veku ne­u­stále vzďaľuje. Keď sa hra­nica po­sunie, Conan sa po­sunie s ňou. Alebo na­o­pak: keď príde, vždy so sebou pri­ne­sie na­ru­še­nie. Keďže je kľúčom k di­voš­stvu, mos­tom či pre­cho­dom, pri­blíži hra­nicu a to, čo za ňou leží. A tam „niet lás­ka­vosti, pri­ateľskosti, či ďal­ších drob­ností, ktoré tvo­ria toľko z nášho ci­vi­li­zo­va­ného ži­vota“. Conan je prí­ťaž­livý a fas­ci­nuj­úci, ako čierna diera, v kto­rej sa stráca vý­znam, ale z kto­rej možno všetko na za­či­atku času vzišlo.

Súčas­ťou tejto stra­té­gie od­cud­zo­va­nia je v tejto po­viedke podľa mňa aj to, že roz­prá­va­čom je niekto iný než Conan. Co­nana vi­díme očami Bal­thusa, ktorý je pre ci­vi­li­zo­va­ného člo­veka po­sled­ným člán­kom, ktorý je plne po­cho­piteľný. Conan je prí­liš kon­fliktný – vieme z neho po­cho­piť len tú ci­vi­li­zo­vanú časť, keďže, ako sme uká­zali, tá di­voš­ská sa vzpiera Ro­zumu. Až v úplne po­sled­nej časti záber ces­tuje s Co­na­nom, čím forma od­ráža vy­hro­te­nie kon­fliktu.

Druhý dôle­žitý mo­ment je pes Sekáč. Je Co­na­novi ana­ló­gom a zá­ro­veň jeho dôle­ži­tou pro­ti­vá­hou. Kým Conan je di­voch, ktorý pre­kra­čuje hra­nicu a stáva sa ci­vi­li­zo­va­ným, Sekáč je pôvodne ci­vi­li­zo­vaný a na­o­pak sa stáva di­voš­ským. Je vy­hnan­com, od­vrh­nu­tým prv­kom ľud­skej kul­t­úry pred hra­ni­cou, ktorý ná­sledne hra­nicu pre­kro­čil a zdi­vo­čel. (Po­rov­naj so psom Buc­kom z Vo­la­nia di­vo­činy, ktorý sa spri­a­te­lil s vlkmi, aby na­ko­niec pre­kro­če­ním hra­nice medzi ži­vo­tom a smr­ťou zá­ro­veň pre­kro­čil hra­nicu medzi zá­pad­nou a in­di­án­skou koz­mo­ló­giou. Tento motív sa opa­kuje aj v Bie­lom te­sáku, kde psí hr­dina je bastar­dom, z troch štvrtín vlkom. Uži­točné by mohlo byť aj presk­ú­ma­nie pa­ra­lel s vl­kodla­kom.) Keď sa Sekáč na záver pri­dáva ku Co­na­novi, do­chá­dza k zúpl­ne­niu, uza­tvo­re­niu di­voš­stva a ci­vi­li­zá­cie do jed­ného sy­me­t­ric­kého celku, ako jin a jang.

Malá úvaha na okraj. Toto nie je sa­mozrejme je­diný prí­klad zúpl­ne­nia v Ho­war­do­vej tvorbe. Ul­ti­mát­nym prí­pa­dom je keď sa Conan stane kráľom Aqui­ló­nie. Do­chá­dza k čo­musi ako zjed­no­te­niu pro­ti­kla­dov, k fi­nál­nej trans­for­má­cii, k ukon­če­niu cesty. V jed­nej osobe sa spojí di­voš­stvo a naj­vy­spe­lej­šia forma ci­vi­li­zá­cie. Je to ale veľmi ne­sta­bilné spo­je­nie nie­len pre Co­nana osobne, ale aj z hľadiska sta­bi­lity ríše: je to za­si­a­tie se­mi­enka Cha­osu do srdca Po­ri­a­dku.

Záver: optikou Conana

„Jsme chytří v me­zích na­šeho ci­vi­lizo­va­ného vě­dění, ale naše vě­dění sahá právě jen sem, k zá­pad­nímu břehu této pra­staré řeky. Kdo ví, jaká po­divná po­zem­ská i ne­po­zem­ská stvo­ření se plíží v hlu­boké tem­notě, mimo ten malý krou­žek světla, který vrhá naše vě­dění?“

R. E. Ho­ward – Za čer­nou řekou

„Ne. Aqui­lo­nie už Co­na­jo­haru ztra­tila. Hra­nice byla po­su­nuta zpět. Novou hra­nici teď vy­tvoří Hro­mová řeka.“

R. E. Ho­ward – Za čer­nou řekou

Conan je po­hyb­livá šo­šovka, cez ktorú na­hli­a­dame do Hy­bo­rie, pri­čom pod jej os­t­rým svetlom sa vy­ná­rajú a sú roz­háňané fan­taskné tiene. Avšak na okra­joch nášho po­hy­buj­úceho sa zor­ného poľa sa zne­po­ko­jivé tiene ne­prestá­vajú zhmo­t­ňo­vať a zví­jať. Po­o­to­číš hlavu, tiene pod tvo­jím upre­ným pohľadom so sy­ča­ním zmiznú – ale tušíš, že práve to miesto, ktoré tvoj zrak pred oka­mi­hom opus­til, sa znova zapĺňa nie­čím ira­ci­o­nál­nym. Akosi za­čí­name chá­pať, že šo­šovka nie je úplne prie­zračná. Že slúži ako most medzi letmo tu­še­ným tie­ňom a nami, po­zo­ro­vateľom. Možno šo­šovka zá­ro­veň sprí­to­m­ňuje po­zo­ro­vateľa a ne­u­cho­piteľné tiene. A po­zo­ro­vateľ v tom nie je ne­vinne: tieň je s ním pre­vi­a­zaný. Tieň je od­ra­zom tých strá­nok po­zo­ro­vateľa, o kto­rých rad­šej ne­chceme ve­dieť. Šo­šovka je zá­ro­veň sprí­to­m­ňuj­úcim oh­niskom pohľadu, mos­tom a zr­ka­dlom.

Conan je však aj pro­jekčné plátno. Pokus Co­nana po­pí­sať pro­du­kuje len po­kri­vené od­razy, ktoré ho­vo­ria viac o sa­mot­nej ci­vi­li­zá­cii (jej sub­li­má­ci­ách, pro­jek­ci­ách, zly­ha­ni­ach) než o di­voš­stve. Tie od­razy sú nutne do­mes­ti­ko­vané, lebo ci­vi­li­zá­cia nevie žiť s tým Dru­hým ako vý­zna­mo­vou čier­nou die­rou v sebe samej. Po­dobne boli do­mes­ti­ko­vaní trollo­via, go­b­lini, besi, či v ne­dáv­nej dobe Cthulhu. Preto obraz, ktorý vi­díme, už nie je Conan. Je vý­sled­kom pre­mi­e­ta­nia na­šich stra­chov, sub­li­mi­nál­nych túžob, spo­lo­čen­ských kon­flik­tov a ko­lo­ni­ál­nych ide­á­lov. Zob­ra­zo­va­nie Co­nana ako tupého bar­bara so stra­chom z po­kro­či­lej tech­no­ló­gie je po­ku­som odľud­štiť a zos­mieš­niť pôvodné kul­t­úry, vzdo­ruj­úce zá­pad­nej ma­c­do­nal­di­zá­cii od­ka­zom na vlastné tra­dí­cie. Tiež ideál vzne­še­ného di­vo­cha je len po­kri­vený obraz, kom­bi­ná­cia viny, snahy o vy­k­úpe­nie a snahy o útek zo si­tu­á­cie, ktorú sme sami vy­ro­bili – alebo, ako v prí­pade Burrou­gh­so­vho Tar­zana, po­ku­som o ospra­ve­dl­ne­nie sta­tusu quo a našej ko­lo­ni­ál­nej nad­vlády. Ta­kýchto re-​prezentácií je ale viac. Čer­nosi a či­astočne aj In­di­áni boli po stá­ro­čia zob­ra­zo­vaní ako chlípni, ži­vo­číšni, ne­sp­útateľní a nadmerne se­xu­álne ak­tívni a teda ohro­ze­ním pre stre­do­sta­vov­ský po­ri­a­dok a upätú ro­dinu (vzorce, ktoré sa dnes v Če­chách uplat­ňujú na­prí­klad aj na Rómov) – akoby sme po­tre­bo­vali toho Dru­hého, von­ka­j­šieho ne­pri­ateľa, na kto­rého okrem iného pre­mi­e­tame frustrá­ciu z toho, že sme sa sami vzdali slobôd a ra­dosti zo ži­vota. Na­ko­niec tiež re-​prezentácia Co­nana ako ne­u­stále ví­ťa­zi­a­ceho – a na zá­klade toho ho zos­mieš­ňo­vať ako chlap­čen­skú fan­tá­ziu moci či prí­behy bez napätia – je efek­tom tohto „skres­le­nia“, kto­rému pod­lie­hajú ako fa­n­ú­ši­ko­via, tak aj kri­tici, ba do­konca nie zriedka aj sám Ho­ward. Za čier­nou rie­kou uka­zuje síce ví­ťaz­stvo pri bitke o Ve­li­t­rium a po­ra­ze­nie Zogar Saga, ale toto ví­ťaz­stvo je vy­k­úpené stra­tou Co­na­jo­hary, smr­ťou veľkého počtu osad­ní­kov a v ne­po­sled­nom rade aj obe­to­va­ním Bal­thusa a Se­káča.

Najdôle­ži­tej­šou lek­ciou z čí­ta­nia Co­nana je teda otázka, ktorá je dnes na­naj­výš re­le­vantná. Ako môžeme žiť s tým Dru­hým? Kedy po­cho­píme a priznáme náš po­diel na po­do­bách, ktoré ten Druhý nadob­úda, a na kon­flik­toch, ktoré sme prezna­čo­va­ním, vy­lu­čo­va­ním a sna­hou o or­ga­ni­zo­vanú li­kvi­dá­ciu Iného, sami vy­vo­lali?