Recenze: Dům prázdnoty (Argonantus)

Je to už nejaký ten pi­a­tok, čo sa v kníh­ku­pec­tvách ob­ja­vil prvý román kro­ni­kára Ar­go­nanta. Za tých sedem rokov od vy­da­nia Sied­mych rýb sa na strán­kach Drak­karu či v po­vied­ko­vých zbor­ní­koch ob­ja­vilo niekoľko ďal­ších po­vie­dok, vy­kresľuj­úcich rôzne po­zo­ru­hodné zá­žitky stre­do­ve­kého pi­sára, de­tek­tíva, ces­to­vateľa, ob­chod­níka a ča­ro­deja. Kánon jeho diela sa roz­rastá po­zo­ru­hod­ným spôsobom a na po­zadí čes­kých dejín 12. sto­ro­čia sa stále viac pre­kres­luje život na­bitý napätím, nad­pri­rod­ze­nom a na­chá­d­za­ním ži­vot­nej múd­rosti.

Dům prázd­noty, ktorý v roku 2021 vy­dáva Ne­to­pejr je druhý román z Ar­go­nan­to­vho pera, svo­jim roz­sa­hom aj zlo­ži­tos­ťou vý­razne pre­sa­huj­úci všetko, čo do­po­siaľ na­pí­sal. A nakoľko ide o pra­vi­del­ného prispie­vateľa do Drak­karu, som pre­sved­čený, že si tento jeho li­te­rárny počin za­sl­úži na tuna­j­ších strán­kach oso­bitnú po­zor­nosť.

“Na­ko­nec se vrá­til domů, k Pra­meni, kde zví­tě­zil v tur­naji, který měl určit no­vého Strážce Pra­mene. Tak vy­hrál svoje právo a svoji ženu po­druhé; tím jeho těžké zkoušky skon­čily a jeho štěstí bylo ob­no­veno.”

Po krát­kom pro­lógu, ktorý je len jed­ným z vi­a­ce­rých kon­cov vlá­kien sple­te­ných do bo­ha­tého prí­behu, sa oci­táme na za­či­atku roku 1157. Bez­mála pätnásť rokov po uda­los­ti­ach zo Sied­mych rýb pred nami už ne­stojí ne­sk­ú­sený mla­dík, ale zrelý muž na vr­chole síl. Z hor­li­vého učňa a “lo­vec­kého psa” vy­rás­tol na rešpek­to­va­ného mešťana, člena Vla­di­sla­vo­vho dvora, otca ro­diny, kro­ni­kára, ob­chod­níka a učenca vá­že­ného svo­jim oko­lím pre svoj trie­zvy úsu­dok a schop­nosť roz­pli­e­tať nitky ta­jom­stiev.

A čo je azda naj­zá­sad­nej­šie, v úlohe kto­rou ho po­ve­ril knieža ten­to­krát, nie je sám. Po boku mu stojí jeho žena Ju­dita, svo­jimi schop­nos­ťami za ním ni­jako ne­za­os­tá­vaj­úca. Smelo môžem po­ve­dať, že som ju mal pri čí­taní ešte rad­šej ako hlav­ného hr­dinu. Tento de­tek­tívny tan­dem umož­nil au­to­rovi roz­biť li­ne­ár­nosť pr­vého ro­mánu a zá­ro­veň vy­sta­vať veľmi pôso­bivú kom­po­zí­ciu.

Po ob­li­gát­nom va­ro­vaní na úvod, ktoré nám po­dobne ako v Sied­mich ry­bách ukáže, čo je sku­točné, a teda hodné oso­bit­nej po­zor­nosti či­tateľa, sa do­stá­vame k zá­kla­dom stavby. Práve k stavbe pri­po­dob­ňuje Ar­go­nan­tus bu­do­va­nie svojho prí­behu a jej zá­klady kla­die na niekoľkých, zdan­livo ne­súvi­si­a­cich lin­kách. Tie popri inom na­streľujú vrstvy, v kto­rých je možné knihu čítať. Roz­de­lená je do pi­a­tich častí uza­tvá­raj­úcich hlavné epi­zódy, po­pi­sujúc ich ja­zy­kom her­me­tic­kých sym­bo­lov. Jed­not­livé ka­pi­toly sú kro­ni­kár­sky da­to­vané, čo občas na­ve­die na nové in­for­má­cie, ale udr­žať prehľad, v akom mo­mente sa kedy na­chá­d­zam, som zvy­čajne ne­stí­hal. Koľko času medzi ka­pi­to­lami uply­nulo, občas kdečo na­po­ve­dalo tiež, ale väčši­nou som si to len ove­ro­val z vý­raz­ným od­stupom a lis­to­va­ním vzad. Zjavne nie som do­sta­točne po­zorný k de­tai­lom, ale na roz­diel od Ar­go­nanta som ani nikdy nebol, takže by mi to Reg­nard snáď ľahšie od­pus­til.

Pre­zrá­d­zať priveľa o deji by som ne­chcel, ale cel­kom sa tomu asi ne­vy­hnem. Z po­ve­re­nia knie­žaťa vy­ráža Ar­go­nan­tus z Prahy do Li­to­mě­řicka, aby ro­zuz­lil ta­jom­stvo zmiz­nu­tého voj­ska. Tam skríži cesty so zdan­livo vše­moc­ným zá­po­rá­kom, ktorý, ne­vedno prečo, ohro­zuje staré miestne rody a možno i sa­mot­ného Vla­di­slava. Úvodné kon­fron­tá­cie boli bez­útešne de­sivé a vo mne vy­vo­lali zve­davé nad­še­nie, ako sa s takým súpe­rom hr­di­no­via vy­spo­ri­a­dajú. Ale uká­zalo sa, že ich de­tek­tívne schop­nosti a pomoc pri­ateľov ich do­kážu pre­viesť prí­be­hom plným zvra­tov a prekva­pení. Teda aspoň pre mňa.

Argonantus-​hrdina je kro­ni­kár. A bolo by ťažko pred­sta­viteľné, aby sa Argonantus-​autor ne­pred­vie­dol spek­ta­ku­lár­nou zna­los­ťou his­to­ric­kých re­á­lií. Od­kazy na stre­do­veké kro­niky spá­jané ná­pa­di­tým spôsobom do no­vých súvis­lostí s bie­lymi miestami vy­pl­ne­nými podľa po­treby prí­behu vy­tvá­rajú ne­za­me­niteľný ru­ko­pis, na kto­rom si zrejme zmlsne kdejaký mi­lov­ník čes­kého stre­do­veku.

Stá­ro­čia sa ťa­haj­úci med­zi­ge­ne­račný kon­flikt sta­rých šľach­tic­kých rodov, his­to­ricky hma­tateľne sku­toč­ných, no vy­far­be­ných podľa po­treby deja, tvorí zá­sadnú vrstvu de­tek­tív­nej zá­pletky, v kto­rej som však asi naj­viac tápal. Ťažko to vy­tknúť knihe, pre­tože verím, že práve to je jej sil­nou de­ví­zou v oči­ach či­tateľov his­to­ric­kých ro­má­nov. Moje zna­losti čes­kého stre­do­veku však viac-​menej kon­čia pri po­vrch­ných spo­mi­en­kach na Ji­ráska a ho­diny de­je­pisu na zá­kladke. A tak zvy­čajne, keď prišlo na ci­to­va­nie kro­ník, vy­me­n­úva­nie sta­rých čes­kých mien či ge­o­gra­fické po­pisy a súvis­losti, väčši­nou sa moje vní­ma­nie akosi rozostrilo a vyplo a ani po opa­ko­va­ných čí­ta­ni­ach som sa ne­ve­del spoľahlivo vy­znať v his­to­rický re­á­li­ách. Tým sa ne­zriedka dras­ticky spo­ma­lilo aj moje vní­ma­nie tempa inak prí­jemne sviž­ného deja.

Po­zo­ru­hodné je však to, že na­priek tomu, že nie som ukáž­kový fa­n­ú­šik tvr­dej his­tó­rie, ma prúd prí­behu hnal vpred ďalej a ja som sa v ňom ne­cí­til cel­kom stra­tený, zá­sadné súvis­losti boli časom na­ser­ví­ro­vané tak pri­amo, že som sa v tom vo vý­sledku bol schopný zo­ri­en­to­vať i ja.

Som kaž­do­pádne pre­sved­čený, že mi­lov­níci čes­kých dejín a stre­do­vekých tex­tov si tu na svoje opäť roz­hodne prídu. Kniha dáva člo­veku schop­nému čítať v he­ral­dike, his­to­ric­kej sym­bo­like a od­ka­zoch z kro­ník mož­nosť roz­kryť a užiť si vrstvy, ktoré mne z veľkej časti zrejme uni­kali.

Mojim najobľúbe­nej­ším roz­me­rom bola kni­hou sa ti­ahnuca ana­ló­gia s Yva­i­nom, na ktorú od­ka­zuje aj môj citát z úvodu. Prí­beh ry­tiera kĺbiaci v sebe tak ro­vinu hr­din­ského eposu ako i al­chy­mis­tic­kého spisu nie je zjavne vôbec nový vy­ná­lez a tu nám pekne uka­zuje návod, ako možno knihu čítať.

V pa­ra­le­lách s Yva­i­nom totiž Ar­go­nan­tus vy­kresľuje nie­len roly i vý­znam jed­not­li­vých pro­ta­go­nis­tov, na­zna­čuje v nich i vzá­jomné in­ter­ak­cie sym­bo­licky zo­sob­ne­ných či­niteľov Veľkého diela. Spo­lupôso­be­nie hlav­ných po­stáv – Draka, Ry­tiera a jeho Leva (z ná­zvov častí kníh) na po­zadí “sku­toč­ných” (či sku­točne dôle­ži­tých) sym­bo­lov z va­ro­va­nia v úvode ne­klamne ot­vára pries­tor al­chy­mic­kému vý­kladu. Vo far­bách vtá­kov či hrozna/vína badať jed­not­livé fázy Diela. Ďal­šie vý­znamné ob­razy, ako je divý muž, pa­lica, pra­mene, ka­mene či vy­kotlané duby, ne­ne­chá­vajú na po­chy­bách ani cel­kom ze­le­ných uče­ní­kov Ume­nia, že sú na správ­nom mieste. Ar­go­nan­tus v knihe sám po­u­žíva ozna­če­nie Ume­nie oproti Ka­men­nému ja­zyku z pre­do­šlého ro­mánu a je zrejmé, že aj keď ešte ne­do­si­a­hol mieru po­zna­nia z chro­no­lo­gicky ne­skor­ších po­vie­dok, za­čína sa v okult­ných uče­ni­ach roz­kuká­vať. Od­kazy a ci­táty zo stre­do­vekých al­chy­mic­kých spi­sov tento roz­mer ešte krásne dopĺňajú a pre­kresľujú.

Her­me­tická sym­bo­lika však nie je to je­diné, čo pa­ra­lely s Yva­i­nom do Domu prázd­noty pri­nášajú. Tak, ako si Yvain pri na­j­ťaž­ších sk­úš­kach ne­po­radí sám, na svo­jej vý­prave nie je sám ani Ar­go­nan­tus. Ako som už spo­mí­nal, väčšiu časť knihy stojí po jeho boku jeho žena Ju­dita. Ich vzťah však nie je dy­na­mi­zuj­úcim mo­tí­vom, skôr sta­bil­ným vý­cho­dis­kom a ich pra­covné i ľudské zla­de­nie vy­tvára hre­jivo har­mo­nický súzvuk. Man­žel­stvo a ro­dina sa, po­dobne ako v Yva­i­novi, stá­vajú dôle­ži­tým mo­tí­vom prí­behu. Skrze kon­takt so svo­jimi pri­ateľmi a roz­ma­nité me­dai­lónky, v kto­rých ich Ar­go­nan­tus pred­sta­vuje, zob­ra­zuje autor roz­ma­nité druhy part­ner­ských vzťa­hov a motív do­stáva do po­pre­dia.

Práve cez neho potom po­sky­tuje novú per­spek­tívu na pro­ta­go­nis­tov eposu a Yva­i­novi a tak ako ry­tier­ska le­genda vy­tvára pries­tor in­ter­pre­tá­ciám Ar­go­nan­to­vho prí­behu, deje sa to ná­sledne aj opač­ným sme­rom. A musím po­ve­dať, že tieto pa­ra­lely mi prišli mi­mo­ri­a­dne prí­jemné a za­u­jí­mavé na sle­do­va­nie.

Pre­do­všet­kým v na­pí­na­vom zá­vere do­predu vy­st­úpi aj ďalší motív, po­nurý až temno-​magický roz­mer Ju­di­ti­nej, ale pre­do­všet­kým Ar­go­nan­to­vej mi­nu­losti. Mám pocit, že je to téma pre­chá­d­za­j­úca takmer celým ká­no­nom Ar­go­nan­tov­ských prí­be­hov, a do­po­siaľ nikdy ne­bola po­ri­a­dne osvet­lená. Snáď zá­merne, osvet­le­nie k tem­nej mi­nu­losti možno vôbec ne­pa­trí. Práve cez tieto mo­tívy som naj­viac vní­mal od­kazy na ostatné au­to­rove diela a ich vzá­jomnú pre­po­je­nosť. Po­divné ná­znaky, ne­do­vy­svet­lené ob­razy a ne­čakané hr­di­nove schop­nosti ma primäli hľadať v spo­mi­en­kach na pre­čí­tané po­viedky akékoľvek súvis­losti, ktoré by mohli po­od­ha­liť viac.

V sku­toč­nosti som veľmi zve­davý na to, či Ar­go­nan­tus uza­tvorí svoje dielo (ak také niečo má vôbec v úmysle), ale mys­lím, že ak sa raz pre niečo také roz­hodne a všetko bude na pa­pieri v ce­listvej pl­nosti, bude to možno aj tro­chu škoda. Verím však, že Ar­go­nanta tvo­rivé chute tak skoro ne­prejdú a ďal­šie prí­behy zo ži­vota kro­ni­kára a jeho ženy budú rov­nako šťav­naté. V dohľadnej dobe sa vraj plá­nuje vy­da­nie ďal­šieho zväzku po­vie­dok a ja sa teším na ďal­šie ka­mi­enky do mo­zaiky.

Ar­go­nan­tove dob­ro­druž­stvá vní­mam vždy tak tro­chu osobne. Za­kaž­dým si ne­chám neja­kým Reg­nar­dom či iným múdrym mužom pri­po­me­núť, ako veľmi zaháľam a čo všetko by sa dalo a mohlo stih­núť, keby člo­vek ot­vo­ril oči a hlavu a prestal sa ne­u­stále na niečo vy­ho­vá­rať. Ar­go­nan­tus zjavne zaháľať ne­stíha, aj keď to možno tvrdí. Dom prázd­noty roz­hodne nie je prázd­nym. Kniha je enormne hutná a ani pri opa­ko­va­nom čí­taní sa mi ne­prestá­vali ob­ja­vo­vať nové preh­li­a­d­nuté sym­boly, súvis­losti a od­kazy na ďalší dej či iné práce. Aj keď som sa sna­žil niek­toré myšli­enky a ob­razy udr­žať a po­ro­zu­mieť im sám, v zá­plave ďal­ších sa často strá­cali, aby sa zas vy­no­rili a prekva­pivo ma preplieskali práve tam, kde bolo treba.

Cel­kový kon­cept a vý­stavba deja mi prišla až fas­ci­nuj­úco veľko­lepá v kom­plex­nosti do­te­raz u Ar­go­nanta ne­ví­da­nej. Ro­dila sa dlhé roky, ale mys­lím, že vý­sle­dok za to stál. Som pre­sved­čený, že kni­hou si autor pre ďal­šie svoje dielo na­sta­vil vy­sokú latku. Na­priek tomu, že dy­na­mika a tempo deja boli pre­men­livé a nie raz som na­rá­žal na kro­ni­kár­ske pa­sáže vy­vo­lá­vaj­úce nočné mory z čí­ta­nia Mallo­ryho, Dom prázd­noty vy­soko pred­čil moje oča­ká­va­nia a roz­hodne si za­sl­úži po­zor­nosť kaž­dého pri­az­nivca his­to­ric­kého fan­tas­tična.