Recenze: Dům prázdnoty (Argonantus)

Je to už nejaký ten piatok, čo sa v kníhkupectvách objavil prvý román kronikára Argonanta. Za tých sedem rokov od vydania Siedmych rýb sa na stránkach Drakkaru či v poviedkových zborníkoch objavilo niekoľko ďalších poviedok, vykresľujúcich rôzne pozoruhodné zážitky stredovekého pisára, detektíva, cestovateľa, obchodníka a čarodeja. Kánon jeho diela sa rozrastá pozoruhodným spôsobom a na pozadí českých dejín 12. storočia sa stále viac prekresluje život nabitý napätím, nadprirodzenom a nachádzaním životnej múdrosti.

Dům prázdnoty, ktorý v roku 2021 vydáva Netopejr je druhý román z Argonantovho pera, svojim rozsahom aj zložitosťou výrazne presahujúci všetko, čo doposiaľ napísal. A nakoľko ide o pravidelného prispievateľa do Drakkaru, som presvedčený, že si tento jeho literárny počin zaslúži na tunajších stránkach osobitnú pozornosť.

“Nakonec se vrátil domů, k Prameni, kde zvítězil v turnaji, který měl určit nového Strážce Pramene. Tak vyhrál svoje právo a svoji ženu podruhé; tím jeho těžké zkoušky skončily a jeho štěstí bylo obnoveno.”

Po krátkom prológu, ktorý je len jedným z viacerých koncov vlákien spletených do bohatého príbehu, sa ocitáme na začiatku roku 1157. Bezmála pätnásť rokov po udalostiach zo Siedmych rýb pred nami už nestojí neskúsený mladík, ale zrelý muž na vrchole síl. Z horlivého učňa a “loveckého psa” vyrástol na rešpektovaného mešťana, člena Vladislavovho dvora, otca rodiny, kronikára, obchodníka a učenca váženého svojim okolím pre svoj triezvy úsudok a schopnosť rozplietať nitky tajomstiev.

A čo je azda najzásadnejšie, v úlohe ktorou ho poveril knieža tentokrát, nie je sám. Po boku mu stojí jeho žena Judita, svojimi schopnosťami za ním nijako nezaostávajúca. Smelo môžem povedať, že som ju mal pri čítaní ešte radšej ako hlavného hrdinu. Tento detektívny tandem umožnil autorovi rozbiť lineárnosť prvého románu a zároveň vystavať veľmi pôsobivú kompozíciu.

Po obligátnom varovaní na úvod, ktoré nám podobne ako v Siedmich rybách ukáže, čo je skutočné, a teda hodné osobitnej pozornosti čitateľa, sa dostávame k základom stavby. Práve k stavbe pripodobňuje Argonantus budovanie svojho príbehu a jej základy kladie na niekoľkých, zdanlivo nesúvisiacich linkách. Tie popri inom nastreľujú vrstvy, v ktorých je možné knihu čítať. Rozdelená je do piatich častí uzatvárajúcich hlavné epizódy, popisujúc ich jazykom hermetických symbolov. Jednotlivé kapitoly sú kronikársky datované, čo občas navedie na nové informácie, ale udržať prehľad, v akom momente sa kedy nachádzam, som zvyčajne nestíhal. Koľko času medzi kapitolami uplynulo, občas kdečo napovedalo tiež, ale väčšinou som si to len overoval z výrazným odstupom a listovaním vzad. Zjavne nie som dostatočne pozorný k detailom, ale na rozdiel od Argonanta som ani nikdy nebol, takže by mi to Regnard snáď ľahšie odpustil.

Prezrádzať priveľa o deji by som nechcel, ale celkom sa tomu asi nevyhnem. Z poverenia kniežaťa vyráža Argonantus z Prahy do Litoměřicka, aby rozuzlil tajomstvo zmiznutého vojska. Tam skríži cesty so zdanlivo všemocným záporákom, ktorý, nevedno prečo, ohrozuje staré miestne rody a možno i samotného Vladislava. Úvodné konfrontácie boli bezútešne desivé a vo mne vyvolali zvedavé nadšenie, ako sa s takým súperom hrdinovia vysporiadajú. Ale ukázalo sa, že ich detektívne schopnosti a pomoc priateľov ich dokážu previesť príbehom plným zvratov a prekvapení. Teda aspoň pre mňa.

Argonantus-hrdina je kronikár. A bolo by ťažko predstaviteľné, aby sa Argonantus-autor nepredviedol spektakulárnou znalosťou historických reálií. Odkazy na stredoveké kroniky spájané nápaditým spôsobom do nových súvislostí s bielymi miestami vyplnenými podľa potreby príbehu vytvárajú nezameniteľný rukopis, na ktorom si zrejme zmlsne kdejaký milovník českého stredoveku.

Stáročia sa ťahajúci medzigeneračný konflikt starých šľachtických rodov, historicky hmatateľne skutočných, no vyfarbených podľa potreby deja, tvorí zásadnú vrstvu detektívnej zápletky, v ktorej som však asi najviac tápal. Ťažko to vytknúť knihe, pretože verím, že práve to je jej silnou devízou v očiach čitateľov historických románov. Moje znalosti českého stredoveku však viac-menej končia pri povrchných spomienkach na Jiráska a hodiny dejepisu na základke. A tak zvyčajne, keď prišlo na citovanie kroník, vymenúvanie starých českých mien či geografické popisy a súvislosti, väčšinou sa moje vnímanie akosi rozostrilo a vyplo a ani po opakovaných čítaniach som sa nevedel spoľahlivo vyznať v historický reáliách. Tým sa nezriedka drasticky spomalilo aj moje vnímanie tempa inak príjemne svižného deja.

Pozoruhodné je však to, že napriek tomu, že nie som ukážkový fanúšik tvrdej histórie, ma prúd príbehu hnal vpred ďalej a ja som sa v ňom necítil celkom stratený, zásadné súvislosti boli časom naservírované tak priamo, že som sa v tom vo výsledku bol schopný zorientovať i ja.

Som každopádne presvedčený, že milovníci českých dejín a stredovekých textov si tu na svoje opäť rozhodne prídu. Kniha dáva človeku schopnému čítať v heraldike, historickej symbolike a odkazoch z kroník možnosť rozkryť a užiť si vrstvy, ktoré mne z veľkej časti zrejme unikali.

Mojim najobľúbenejším rozmerom bola knihou sa tiahnuca analógia s Yvainom, na ktorú odkazuje aj môj citát z úvodu. Príbeh rytiera kĺbiaci v sebe tak rovinu hrdinského eposu ako i alchymistického spisu nie je zjavne vôbec nový vynález a tu nám pekne ukazuje návod, ako možno knihu čítať.

V paralelách s Yvainom totiž Argonantus vykresľuje nielen roly i význam jednotlivých protagonistov, naznačuje v nich i vzájomné interakcie symbolicky zosobnených činiteľov Veľkého diela. Spolupôsobenie hlavných postáv – Draka, Rytiera a jeho Leva (z názvov častí kníh) na pozadí “skutočných” (či skutočne dôležitých) symbolov z varovania v úvode neklamne otvára priestor alchymickému výkladu. Vo farbách vtákov či hrozna/vína badať jednotlivé fázy Diela. Ďalšie významné obrazy, ako je divý muž, palica, pramene, kamene či vykotlané duby, nenechávajú na pochybách ani celkom zelených učeníkov Umenia, že sú na správnom mieste. Argonantus v knihe sám používa označenie Umenie oproti Kamennému jazyku z predošlého románu a je zrejmé, že aj keď ešte nedosiahol mieru poznania z chronologicky neskorších poviedok, začína sa v okultných učeniach rozkukávať. Odkazy a citáty zo stredovekých alchymických spisov tento rozmer ešte krásne dopĺňajú a prekresľujú.

Hermetická symbolika však nie je to jediné, čo paralely s Yvainom do Domu prázdnoty prinášajú. Tak, ako si Yvain pri najťažších skúškach neporadí sám, na svojej výprave nie je sám ani Argonantus. Ako som už spomínal, väčšiu časť knihy stojí po jeho boku jeho žena Judita. Ich vzťah však nie je dynamizujúcim motívom, skôr stabilným východiskom a ich pracovné i ľudské zladenie vytvára hrejivo harmonický súzvuk. Manželstvo a rodina sa, podobne ako v Yvainovi, stávajú dôležitým motívom príbehu. Skrze kontakt so svojimi priateľmi a rozmanité medailónky, v ktorých ich Argonantus predstavuje, zobrazuje autor rozmanité druhy partnerských vzťahov a motív dostáva do popredia.

Práve cez neho potom poskytuje novú perspektívu na protagonistov eposu a Yvainovi a tak ako rytierska legenda vytvára priestor interpretáciám Argonantovho príbehu, deje sa to následne aj opačným smerom. A musím povedať, že tieto paralely mi prišli mimoriadne príjemné a zaujímavé na sledovanie.

Predovšetkým v napínavom závere dopredu vystúpi aj ďalší motív, ponurý až temno-magický rozmer Juditinej, ale predovšetkým Argonantovej minulosti. Mám pocit, že je to téma prechádzajúca takmer celým kánonom Argonantovských príbehov, a doposiaľ nikdy nebola poriadne osvetlená. Snáď zámerne, osvetlenie k temnej minulosti možno vôbec nepatrí. Práve cez tieto motívy som najviac vnímal odkazy na ostatné autorove diela a ich vzájomnú prepojenosť. Podivné náznaky, nedovysvetlené obrazy a nečakané hrdinove schopnosti ma primäli hľadať v spomienkach na prečítané poviedky akékoľvek súvislosti, ktoré by mohli poodhaliť viac.

V skutočnosti som veľmi zvedavý na to, či Argonantus uzatvorí svoje dielo (ak také niečo má vôbec v úmysle), ale myslím, že ak sa raz pre niečo také rozhodne a všetko bude na papieri v celistvej plnosti, bude to možno aj trochu škoda. Verím však, že Argonanta tvorivé chute tak skoro neprejdú a ďalšie príbehy zo života kronikára a jeho ženy budú rovnako šťavnaté. V dohľadnej dobe sa vraj plánuje vydanie ďalšieho zväzku poviedok a ja sa teším na ďalšie kamienky do mozaiky.

Argonantove dobrodružstvá vnímam vždy tak trochu osobne. Zakaždým si nechám nejakým Regnardom či iným múdrym mužom pripomenúť, ako veľmi zaháľam a čo všetko by sa dalo a mohlo stihnúť, keby človek otvoril oči a hlavu a prestal sa neustále na niečo vyhovárať. Argonantus zjavne zaháľať nestíha, aj keď to možno tvrdí. Dom prázdnoty rozhodne nie je prázdnym. Kniha je enormne hutná a ani pri opakovanom čítaní sa mi neprestávali objavovať nové prehliadnuté symboly, súvislosti a odkazy na ďalší dej či iné práce. Aj keď som sa snažil niektoré myšlienky a obrazy udržať a porozumieť im sám, v záplave ďalších sa často strácali, aby sa zas vynorili a prekvapivo ma preplieskali práve tam, kde bolo treba.

Celkový koncept a výstavba deja mi prišla až fascinujúco veľkolepá v komplexnosti doteraz u Argonanta nevídanej. Rodila sa dlhé roky, ale myslím, že výsledok za to stál. Som presvedčený, že knihou si autor pre ďalšie svoje dielo nastavil vysokú latku. Napriek tomu, že dynamika a tempo deja boli premenlivé a nie raz som narážal na kronikárske pasáže vyvolávajúce nočné mory z čítania Malloryho, Dom prázdnoty vysoko predčil moje očakávania a rozhodne si zaslúži pozornosť každého priaznivca historického fantastična.